To koucovanie znie zaujimavo, to by prospelo potomkom viacerych rodicov zmenit pristup k veci.

neviem, kolko má tefelner detí, ktoré vykoučoval na dajakých pretekárov, ale já som sa s žiadnym pokračovatelom tohto mena v horolezeckom športe nesetkal, tak neviem braňo, kde berieš názor, že by sa v podobnej neuveritelne náročnej problematike mal vyznať. napríklad já mám troch potomkov, ktorý lezú, ale i ked som im zaistil jedny z najlepších podmienok na svete - a dalej im idem tréninkové možnosti rozširovať, osobne mám pocit, že som ako otec zklamal. jedinný kto si ma snad ešte ako tak váží je humpi (ktorého som vyženil), ostatný dvaja sú schopný ma poslať kade-tade, obzvlášte teraz - ked som ochrnutý. dúfam, že si aspoň pohovoril s panem solankým - jehož dva synovia boli v junioroch špičky v europe, než jeden začal okrádat svojho chlebodárce - nikdo si nedokážeme predstaviť tu ostudu, ktorú určite zažíval a já dodnes trpím i za neho. on i jeho žena sa pre nich úplne obetovali. nebo pana kysilky - pre dceru robil všechno a než dosáhla ženskej kategorie odišla studovať do austrálie. ešte tu máme kamaráda pavla rajfa - raz vyhlášeného za horolezce roku - dve dcery, ktoré pomalu odišli z pretekárského kolotoča - a tiež pod plnou podporou. <br /> dúfam,že sa aspoň týchto rodičov opýtal, kde sa asi stala chyba, ked vlastné skúsenosti nemá a od týchto ich mohol dostať.<br /> inak rudo, neber to v žádnom prípade, jako útok na tebe, obdivuji te, že si schopen neco takového dát do kupy a predstoupit pred verejnost.<br /> na druhé strane me to moc neprekvapuje, už deset let si nnekupujem horolezecké knížky a ted mi napadlo, že si je spočítam - okrem sprievodcov, samozrejme ich tu na stene na požičanie mám pädesiatštyri. to je astronomické číslo, a v žiadnom inom športe sa horolezcom určite nikdo nevyrovná

Ja neviem ci sa v tom Tufi vyzna alebo nie, len hovorim, ze by to mohlo byt celkom prospesne rozsirit si obzory aj tymto smerom.

ak chceš rozdávat rozumy o tréninku a zrejme psychickom manažování pretekára, potrebujete k tomu aspoň deset let starých a od nekolika stovek pretekárov denodenne vedených a odborníky vyhodnotených tréninkových deníkú - na čechách ani na slovensku nič také neexistuje. ked už si nejaká holubice psala tréninkový deník - dali by sa zrátať na prstoch jednej ruky - nikdo to nikdy nevyhodnotil, ako ktorý trénink mal prínos na daného pretekára, natož aby tréninkové metody navzájom konfrontoval.<br /> v každom normálnom športe si tréninkové deníky vedú už predškoláci.<br /> my sme si do neho museli každý den zapisovať i psychický stav - nálady, rozpoloženie, pocity z tréninku. ked si na tom bol zle psychicky, snížili ti tréninkové dávky nebo dokoncá povolili ísť na diskotéku.