Chamonix….Slečna v kaviarničke sa na nás divne pozerá, 4 mátohy s vyoranými očami sa na ňu uprene pozerajú a pýtajú si café americáno. Niet sa čo čudovať, veď po precestovanej noci je od nás trúfalé sa vôbec pohybovať po Cham. S hlásením neistého počasia opúšťame Peťových rodičov. Ich cesty smerujú do Courmayeru. S plnými báglami na chrbte s jedlom na 4+ dni sa unavení tackáme k zubačke na Montenvers. Pri prvom pohľade na ľadovec Mer de Glace sa bojíme, či tu vôbec bude ešte o pár rokov. Je to neuveriteľné ako rýchlo ustupuje a ako sa rok čo rok mení. Po nekonečnej ceste cez rebríky sme na mieste, na našom starom dobrom mieste, v orlom hniezde pod chatou Envers.

No čo Peťo, čo ideme zajtra? Californiu alebo sa hecneme na Grépon? Poškuľujeme vysoko nad hlavami na vrchol Gréponu, ktorý nás volá……Nože poďte chlapi! Pozývam vás ku mne domov a mám pre vás nachystaných pár nástrah!

Zdá sa to tak blízko a pritom stena má vyše 850 m. Vo vyhliadke máme cestu Le soleil a rendez-vous avec la lune(Slnko má rande s Mesiacom) 6b, TD sup., 25 dĺžok od dvojice Piola/Sprungli z roku 2003.

Caption of the figure above.

Grépon s vyznačenou líniou cesty

O 5tej ráno sa budíme a prší len sa leje, nezatváraj šofo dvere. Na predpoveď sa už fakt nedá spoľahnúť. Znova otvárame oká až o 7mej. Je plech! Ach jaj. Čo teraz? Stíhame ešte Grépon, či už je príliš neskoro? Snažíme sa dohnať zameškané a o 8mej stepujeme na ľadovci pod stenou. Slnko sa už začína opierať do steny a spúšťa po stranách zopár kamienkov. Rýchlo do steny! Zastavuje nás okrajová trhlina. Vravím šofovi: “Tak toto nezleziem, skúsim to skočiť“. Už pri odrážaní mám blbý pocit. Isto to poznáte. Odteraz už vsádzam vždy na intuíciu! Mačka sa mi seká o sedák a po tvrdom dopade začínam cúvať do okrajovej trhliny. Po chvíľke zastavujem, som zakliesnený, kotrolujem či som v poriadku, noha bolí, zrejme som si natiahol šľachu a po Peťových poznámkach, škoda, že som to nenatočil, sa plazím naspäť k stene. Noha stále bolí, nohavice roztrhnuté, bok narazený, ale cieľ nad nami! Ide sa! Veď keď to bude moc bolieť, ideme dole! Po prvých dvoch dĺžkach za 4c a 6a sa dostávame na veľkú policu, ktorá nás navedie k ďaľším lezeckým dĺžkam do 6a+.

Caption of the figure above.

Tesne pod nami majestátna Aiguille de Roc

Slnko neúprosne svieti a žmýka z nás energiu. Do steny sme brali len 1,5 litra vody a už teraz vieme, že nám to asi nevydrží. Ďalej by sme mali traverzovať žľab, v ktorom by sa mala nachádzať voda. Chválabohu, je tu! Pijeme, dopĺňame fľašu a lezieme ďalej. Po pár “ľahkých dĺžkach“ do 5c sa cez tento žľab premelie menšia kamenná lavína. Vyššie sa dostávame k centrálnej časti steny, ktorú tvoria krásne rajbásky, kúty, špárky. Úžasné 5ćčka, v ktorých si vravíme, že v Maníne máme také 7-ky. Lezie sa stále! V polovici steny spočívame. Keď sa pozeráme nad hlavy, radšej si odhryzujeme z tyčinky. Ešte neuveriteľných 12 dĺžok! Pôžitok z lezenia ide do úzadia skrz dĺžku steny. No nasledujúce dĺžky sú aj tak krásne, rajbásky, v ktorých cítim ešte nohu z rána nás privádzajú do zaujímavej 18tej dĺžky, v ktorej treba spraviť dĺĺĺĺĺĺĺĺĺĺĺĺĺhý exponovaný prekrok, alebo prepad do poslednej časti steny.

Caption of the figure above.

5c lezie sa stále!

Caption of the figure above.

Užívam si pekné rajbásky

Posledné štyri 5ćčka, v ktorých nechápeme, ako Piola mohol podhodnotiť túto cestu končia v štande, z ktorého vykúkajú posledné 2 dĺžky. Posledné 2 dĺžky……a budeme hore…..a bude koniec! Nastupujem do dĺžky za 6a+, ktorá preverí psychiku a hlavne lýtka, keď skoro celú dĺžku leziem na rozpor. No aspoň 6b by svedčilo viac tejto dĺžke. Peťo dolieza s pokriveným úsmevom, ktorý prezrádza, že si tiež užil a nastupuje do poslednej dĺžky. Posledná chvíľka svetla, Peťo sa vykrúca vo vrcholovom kúte a po pár ťahoch cvaká vysnívaný zlaňák. Pri svetle čelovky doliezam k Peťovi, smejeme sa, že keď toto bolo 6b, tak zjeme hrdzavú skobu! Robíme vrcholovku a so smutnými pohľadmi pozeráme na vysvietené Chamonix, nad ktorým sa ženia všetci čerti. Oblohu pretínajú krvavofialové blesky a ovzduším sa ozývajú mohutné hromy. Voláme na poplach. Okamžite dole!

Caption of the figure above.

Vo vrchných dĺžkach

Caption of the figure above.

Peťo nalieza do poslednej dĺžky na Grepón

Caption of the figure above.

Vrcholofka

Sme si vedomí, že kvôli rannému dažďu budeme zlaňovať celú noc. Po tme sa všetko predlžuje. Hľadanie zlaňákov pri svetle čelovky, celková orientácia v stene, seknutie lán a búrka na obzore robia z tejto noci nezabudnuteľný zážitok.

Nemôžeme zostať v skoro 3500 mnm! So suchom v hrdle, okamžite zlaňujeme 5 dĺžok bez problémov. Búrka nás zatiaľ obchádza. Nechceme ani pomyslieť, čo by s nami bolo, keby nás to zastihne v plnej paráde. Žiadna možnosť bivaku, žiadny úkryt, žiadny previs. Len rýchlo dole. Zlaňovanie komplikuje seknutie lán, raz treba k jednému zlaniť. Párkrát zase nemôžem nájsť zlaňák a som nútený zaštandovať v exponovanej stene, kým Peťo skúša opätovne nájsť zlaňák. V tme všetko pôsobí inak. Okolo nás sa tvorí dokonalý mikrosvet. Sú z nás dáke malé živočíchy, potkany, krysy, alebo niečo podobné. Presne naučené pohyby, rutina, po únave ani stopy. Nič. Sme to stále my? Či nie sme? Žijeme si svoj nočný život na Grépone.

Po 25tich zlaňákoch sme znova pri okrajovke. Ešte teraz ma bolí noha, keď som zoči-voči trhline. Búrka zmizla. Vymieňame lezečky za topánky s mačkami a simultánne zlaňujeme úplne na doraz po ľadovci. Minulý rok nám trval zostup po tomto ľadovci 15 minút, teraz je to hodina s celkom vyplašenými tvárami. Raz darmo, ľadovec už nie je to čo býval….je ráno, poď Peťo, ideme na raňajky!

Za podporu vďačíme:

bernosport.sk

susenemaso.sk

Viac foto na: surabasofranko.wordpress.com