Ďalší deň začal tak ako som sa bál, koleno stuhlo a ja som ledva pajdal po kempe okolo karavanu. Aspoň, že bol naplánovaný všeobecný rest day a výlet za steakmi a doplnením zásob. Je málo vecí, ktoré dokážu zahojiť rozorvaté srdce bouldristu, keď už nie samotné koleno, ale veľkej americkej rib-eye flákote s čapovaným Cutthroat Pale Ale sa to podarí vždy, aspoň na chvíľu. S nádejou v duši som si kúpil aj ortézu s výstužou a nejaký hojivý krém, z ktorého večer štípali oči všetkých v karavane. Cez deň som nohu celkom rozkrýval, ale lezeniu som veľa šancí nedával, lebo som čakal, že ďalší deň bude koleno opäť stuhnuté a citlivé.

 

Ráno ale príjemne prekvapilo a koleno bolo v rovnakom stave ako deň pred tým večer, čo naznačovalo, že to možno nebude až taký horor ako to vyzeralo prvý deň. Ortéza výrazne pomohla, lebo som zistil, že okrem bočných pohybov, ktoré boleli šialene, ma priame boleli znesiteľne a aj to len v úplnej flexii alebo extenzii. Na zakladanie nejakých vážnych pätičiek to najbližší mesiac nevidím, ale stáť na stupoch by mohlo ísť.

Humpi skúša Trent´s mom V10

Rozlez v dvoch ľahkých bouldroch bol bezproblémový, a tak keď sa Humpi s Peťom rozložili pod krásnou deviatkou priamo nad cestou, začali ma svrbieť prsty. Názov Worst case scenario znel síce dosť osudovo, ale po tom čo to Humpi skoro flashol, nedalo sa neprezuť. Humpi však robil kľúčový krok cez ľavú pätu, čo u mňa neprichádzalo do úvahy. Bolo treba začať kreovať. Miesto päty som založil špičku a pokusne sa do nej zavesil, držala, poskok z malých líšt a madlo cítim pod rukou. Nohy mi vyleteli a ja som zostal tak zaskočený, že ma v tom kroku nič nebolí, že som pustil chyty. V druhom pokuse sa mi podarilo podržať špičku po doskočení a asi na dve sekundy som sa tomu náramne potešil – „Pop..i podržala!“ Až potom mi to došlo – „Do p..i podržala!“ Bol som v horizontálnej polohe a vedel som že ten swing nepodržím. Hľadám správne otočené chyty, ktoré by mi pomohli, ale nakoniec sa vrátim do pôvodnej lišty. No nič, okamih pravdy... špička odháknutá, nohy naberajú momentum, brušáky zaberú a lezečky preletia milimetre na bouldermatkou, už len nenechať brzdiacu lištu v ľavej ruke potiahnutú mojou zvyšnou kožou a je to v suchu. Podarilo sa, paráda, koleno v ortéze drží, výjazd pre mňa ešte neskončil.

Peťo to vyhlásil za projekt dňa a vrhol sa do toho ako buldog. Skúšal to Humpiho, aj mojou verziou, nakoniec zostal pri Humpiho pätičke, ktorá mu tam tiež nakoniec podržala, tak sme si mohli pokecať o tých zmiešaných pocitoch a sekundovej radosti. Peťo sa ale nevzdal a nakoniec si svoje prvé americké 7Cčko vyliezol už v polke výjazdu.

Ďalší deň bol objavný a kým Braňo s babami ostali obliehať Crack boulder my sme sa vybrali na druhú stranu potoka vysoko do kopca pozrieť ďalšie prásky. Vyšie som spomínal, že mi lezenie v Joe´s pripomína Rocklands. Čo sa štýlu a kvality bouldrov týka, tak veľmi. Samotná scenéria zarezaného údolia s nie moc kompaktne vyzerajúcimi útesmi, nejasné a často nevyšliapané a neoznačené prístupy a občas trošku divoké dopady sú ale jemne v kontraste ku krásnej a estetickej scenérii a zväčša pohodovým prechádzkam v Rocklands.

Keď sme preskákali cez potok a vyteperili sa strmým svahom niekoľko sto výškových metrov, bolo jasné, že nemôžeme odísť na prázdno. Humpiho upútala jednokroková V11 (8A) Skeleton Key. Mne sa nepodarilo ani len nakopnúť nohy do 45° previsu nie to sa z nich ešte odraziť poriadne ďaleko za hranu do lišty. Humpi chvíľu ladil, obrusoval kožu o doskokovú lištu, až kým na nej raz nezostal visieť a bez väčších problémov sa vymantlil až na balvan. Výborne, ďalší tímový prelez a s ním aj steak.

Tomaso špáruje v Handcrack V4

Snaha ale neopadá a aj ja už visím v ťažkom bouldri vedľa. Zero za V12 (8A+) naopak Humpimu moc neučaroval a chvíľu ani nešiel nastúpiť. Ja som v ňom mal postupný progres, ale koža a sila odišli prvé a vôľa ich nasledovala v krátkom závese.