Treba si vedieť vybrať boulder, správne ho prečítať, kombinovať rôzne bouldre, aby telo stihlo aspoň čiastočne zregenerovať a hlavne nedávať „zbytočné pokusy“ – teda veľa rýchlych pokusov za sebou, radšej si oddýchnuť a udrieť do každého kroku v plnej zbroji. Túto Veľkú Noc som bol pripravený zopakovať minuloročný projekt ale tick-list bol oveľa ambicióznejší a objavilo sa na ňom už aj čísielko 8. Ako vždy to vyzeralo tak, že pôjdem sám, lebo Kozlovi to skomplikovala práca, Smolo mal nejaké povinnosti doma a Jirous tiež neznel úplne presvedčivo. Jirous sa však nakoniec hecol a ani on neľutoval, lebo masakrálne podmienky aké nás čakali vo Fonte sme doteraz videli len na videách. Jemne pod mrakom, 5 stupňov a sucho na kameňoch aj pod nimi = hneď po príchode do Fontu bolo jasné, že onen ambiciózny tick-list bude možno celkom reálny a druhá Misia: Font 8D – 7C môže začať a za 7C pribudne aj „ a viac“!

 

Cuvier je štandardná rozliezačka. Tamojšie  7A-čka su ako barometer podmienok a sily, človek hneď vie ako  je na tom. No prvé moc nešlo, tak skúsme 7B, veď keď nejdú ľahké veci, treba pritvrdiť, či to nie je len v motivácii... Tiež nič, žeby sme boli taký rozbitý z tej 16 hodinovej cesty v predchádzajúci deň? To snáď nie?! No ale tieto ťažké bouldre s nízkym číslom už začínajú hlodať sebavedomie a vracať do duše ten známy fontáčovský psycho blok a rešpekt... „Nasrať! Pome do niečoho ťažkého, hen, le Balance je v tieni a keď nejde 7A,  8A by mohlo, alebo aspoň tak nenaserie keď nepôjde!“ zahlásil som mierne nervóznym hlasom a rozčarovane ťahal za sebou ocúnku cez celé piesčité námestie, pomedzi piknikujúce Nemky a namotivovaných Nemcov/Anglánov (*nehodiace sa prečiarknite) dobíjajúcich Carnage. V le Balance sa chyty po minulej návšteve moc nezväčšili a zábudlivá hlava si nepamätala čo robiť s voľne plantajúcimi nohami, keď už ruky držia oblinky po úvodnom náskoku. Programujem, po x-tý krát znovuobjavujem koleso, takticky teda zatiaľ nič moc. Pokusy sa ale lepšia (*lebo aktuálne podmienky by som si najradšej zavaril do pohára a otvoril si minulý týždeň v Zillertale). Campus po oblinkách a už som tam, odkiaľ som už raz minule padol, lebo som urobil nejakú hlúposť s nohami, ale ani za boha si nespomínam akú. Tak skúšam tak pocitovo, tuná len trošku hore pravú nohu, áno, to je ono – zaberá, nesie ma to hore, už len kúsok, kúsoček.... ale čo to? Prečo ma zakláňa? Kam odchádza kameň? Čo robiť? Ako to zastaviť? Už sa nedá, nieeee! Ľúbim padať z výlezov ale aj to k tomu patrí, netreba to moc prežívať, treba to zobrať športovo („S******ý boulder po*****ý!, Môžem sa na to vy****ť!“) a treba do toho znovu naliezť plný optimizmu a psychickej sily („Debil sprostý, tam už v živote nedoleziem!“).  Jeden dobrý pokus, rovnaká situácia a zas ma to len láka zdvihnúť pravú nôžku... ale čo keď neviem spraviť nič iné? Tak aspoň trošku viac vytočím telo a noha sa len bude tváriť že stojí, zatiaľ čo ruky to dolezú... Elegancia prelezu za 5, ale čo je doma to sa počíta.

 

 

Z januárového najlepšieho pokusu...

 

Taktika, zatiaľ moc nezafungovala, keďže v Balance som nechal viac kože, ako bolo na prvý deň v pláne, tick-list nepustí a do najväčších výziev sa treba pustiť za čerstva (čo v prípade celého projektu 8D-7C znamená v prvé dni). Rocher Greau je sektor, ktorý som 5. Januára  opúšťal so slzami v očiach a zodratými prstami po neúprosnom a prehratom boji s Tigrom a Drakom. Toto 8A je diamantom v svojom stupni – Krásne a tvrdé, na fyzičku aj na psychiku, o lište aj oblinách, o jemných stupoch aj veľkých pätách, na priamo aj na medveďa... S Jirousom sme sa trošku porozliezali, zhodnotili, že po predchádzajúcom dni, by si telo zaslúžilo možno aj rest day, ale nakoniec sme nanosili všetky 3 bouldermatky a zakusli sa Drakovi do chvosta. Pokusy super, skoro zakaždým ťahám cez lištu do hrany, sila vrcholí, ale akoby som sa za tie 2 mesiace scvrkol o 5 centi,  lebo nie a nie dočiahnuť hranu. Jirous si vyladil začiatok a už ho tiež kúše ostrá lišta. Čo som robil minule, že som to dočiahol? Štartujem na telefóne internet, hľadám Viazove fotky z januárového výjazdu. No jasné! Lištu treba poriadne zamknúť, nie ju stláčať na stisk s palcom! Jeden pokus a zrazu som na hrane... Hrana zaberie, päta prestane a letím dolu, to bude treba ešte ladiť... Ďalší pokus a už znovu šibrinkujem s nohami na hrane, Jirous ledva stíha uskakovať pred dvojitými kopmi z otočky na ktoré by mohol byť hrdý aj Chuck Norris. Po chvíli beznádeje sa mi však nohy podarí dostať naspäť ku skale a už to len neposrať, delikátne sa pregúliť cez oblú hranu a pokrývačskou chôdzou vypochodovať na vrchol... „Je to tam, YES!“

 

 

Pekné 7A le Calice v podaní Jirousa v Restant du Long Rocher

  

Tretí deň sme si dopriali s Jirousom trošku objavovania a vydali sa do malej tichej oblasti Restant du Long Rocher neďaleko mestečka Bourron-Marlotte medzi Fontainebleau a Nemours. Malá síce bola, tichá v bežný deň asi tiež, ale keďže sa tu zrovna konal veľký orientačný beh, tak tam bolo pomerne rušno. Nakoľko v celej oblasti bolo iba jedno 7C+ a to nie príliš lákavé a navyše mokré, dali sme tu len pár ľahších bouldríkov, ktoré sa nám páčili na pohľad a vyrazili sme za výkonmi do Saint Germain, čo bolo blízko nášho táboriska pri Hippodrome. Ja som dúfal, že odkľajem morfo boulder Mégalithe 7C+, ktorý svojho času vyliezol Joko Kunoš s Rasťom Šulíkom, ale ja nie a nie dočiahnuť kľúčový chyt. Síce som za ten čas nenarástol, ale snáď som zosilnel, tak poď ho do toho. Jirousovi sa do toho moc nechcelo, ale nakoniec sa prezul a po hodine skúšania sme si vymenili garde, ja som to zabalil a povzbudzoval Jirousa, ktorý sa v tom každým pokusom lepšil a v tom kilomentrovom kroku mu už chýbali len milimetre. Nakoniec však zvíťazila únava a my sme zatrúbili na odchod s tým, že ráno sa sem vrátime a kým ja si nájdem niečo iné, Jirous to prebije...

Tretí deň nebol úspešný, ale nebol ani oddychový, to znamenalo, že sa bude treba pochlapiť, lebo v projekte som sa ocitol v stave 1 pod par, čo je v golfe gut, v mojom projekte ale nie. Ráno nás budí slniečko do mrazivého rána a vyzerá to na ďalší deň s dokonalým trením. Jirous je nabudený na Mégalithe, ale ranné pokusy neprinášajú sľúbené ovocie. Ja zatiaľ behám po lese a hľadám si nejaký projektík na tento deň. A našiel som... Skok z madla do madla, vyzerá, že obojručne a dolez za 6C. Vraj 8A, ale na pohľad sa nezdá. Dotiahol som tam Jirousa v jeho pauze na Mégalithe a už do toho dávam prvé pokusy. Doskokový chyt tečujem hneď prvým pokusom. „2-3 pokusy a mám to“, pomyslím si. O dobrú hodinu a 20-30 pokusov neskôr stále nič. Rešpekt bez ktorého som si pod Soucis d´Aire sadol sa rýchlo vracia do podvedomia a už ani dobré odrazy neviem zužitkovať. Jirous sa už na mňa nemôže pozerať a obúva tiež. Skáčeme, padáme, skáčeme, padáme, derieme kožu na doskokovom dvojchyte a furt nič. Dávam pauzu, idem trošku pofilmovať Jirousa. A chalanisko zrazu hop a už tam visí! Paráda! Už len doliezť 6C a Jirous má svoje prv... Niekde sa stala chyba a Jirous padá v nepríjemnom zelenom kútiku. Asi si najprv vylezieme to 6C... Dávam prvým, ale od presvedčivého prelezu to má ďaleko. Jirous skúša vlastnú betu, nechce sa mu zdvíhať nohu moc vysoko. Vraciame sa k skákaniu a po pár pokusoch tam Jirous už znova visí a tentokrát žmýka žiletky v kútiku akoby mu šlo o život a  dolieza svoje prvé fontáčovské 8A! U mňa postupne nastupuje beznádej a pokusy sa skôr zhoršujú. Snažím sa ísť na to teoreticky aj empiricky, skúšam, vymýšľam, občas si obijem kolená a takmer vždy zoberiem mikrón kože z prstov. Nakoniec však predsa len príde ten pokus, ten jeden z miliónu a už sa hompáľam v chyte, na ktorý som si už toľko kráť šiahol ale prvý krát podržal. V kútiku opäť nepôsobím moc isto a tak Jirousovi pribieha na pomoc nejaký miestny okoloidúci a súdiac z toho, ako stál, tak v tom bouldry už pár ľudí odspotoval... Vylezené, dobojované, pivo zaslúžené! Jirous po takomto výkone už na Mégalith ani nepomyslel...

Už ani neviem, prečo sme sa opäť rozhodli ísť práve do Cuvieru, ale matne si spomínam, že bol v poole možností aj Apremont a tak sme asi spravili kompromis a zaparkovali tam odkiaľ sa dá ísť do oboch sektorov. Už keď sme sa ale ocitli v Cuvieri, bol cieľ jasný: Neverland. So Svišťom som sa o Neverlande bavil už na prvom fontáčovskom výjazde a pravidelne ho bol pozerať, či tam ešte stále stojí, tento výjazd sa ale zdal ten správny na jeho vyskúšanie. Nie som z tých čo by pozerali tony lezeckých videí denne a už vôbec nie bouldrov na youtube, ktoré by som eventuálne mohol ísť liezť, lebo najväčšia radosť je boulder vymyslieť a preliezť ho po svojom, ale na tento trip som sa pripravil a v tablete som mal prelez Neverlandu stiahnutý a tak sme s Jirousom nemuseli na mieste začínať od piky. Prelezu Neverlandu nepredchádzal žiadny napínavý boj. Zistil som totiž, že je to presne boulder ktorý mi sedí. Medvedica na oblej hrane, žiadna zákerná lišta a trhač triesiel. Za 30 minút bolo dobojované a prišlo mi, že Jirous to musí dať tiež chvíľu po mne. Nástup no problemo, ale päty nie sú Jirousova silná stránka a tak v ďalších krokoch prichádza o silu rýchlejšie ako ja. Medzičasom sa k nemu pridali aj dvaja mladí Angláni a celkom nás pobavili keď jeden z nich vytiahol ako tajnú zbraň „prototyp nákoleníku od Red Chilly“, čo v praxi znamenalo, že si na neoprénovú bandáž pripevnil ducktejpom podrážku z lezečky. Vyzeralo to zaujímavo a občas to aj fungovalo... K prelezu im to však už nepomohlo a ani Jirousovi sa nepodarilo úspešne dobojovať. Môj prelez teda vyhlasujeme za tímový a tak sme si obaja zaslúžili po fľaši vína.

 

Tak presne touto rukou napred sa to nelezie...

 

Po troch 8A som už bol lačný po krvi a aj po 6 dňoch lezenia som mal stále osmičkové ambície, veď doteraz som sa len rozliezal, nie? Ďalšie áčko na tick-liste bol le Mandarin. Je to jedno z tých, čo keď si pozriete na videu, tak sa vám zdá tak za 6A, keď pod neho prídete a ošaháte si chyty, tak mu pridáte tak na 6C, za úvodný pätoklad mu dáte benevolentne ešte pol stupňa a potom... potom to príde... čaká vás vystúpený pozitívny šuflík, ktorý vám po 5 pokusoch ide odrezať palec, niekde ďaleko vľavo, na jeho úrovni ale ďaleko v pravo je stup a ako prídrž na pravú ruku sa snažíte stískať otvorený oblý stisk ako chameleón 500 ročnú sekvoju. A z toho už len prísny pretlak do veľkej hrany a nejaký obligátny mantel. Našťastie sa nám do toho po pár pokusoch nasáčkovali nejaký dvaja mladý űbermenšáci, ktorý striedali pokusy v tak rýchlom slede, že sa do toho kola už nedalo zapojiť a keď sa rozsnežilo, tak sme to deinitívne zabalili a ťahali hlbšie do sektoru Rocher aux Oiseaux. Tu som mal rozrobený ďalší morfo bouldrík z predchádzajúceho roku – Alea Jacta Est. Podobne ako v Mégalithe pred pár dňami aj tu hrozilo, že zas odídem z dlhým nosom, ale projekt bol stále 1 pod par a teda „kocky boli hodené“ – buď vyleziem alebo bude celý projekt v troskách. Tak ako som v Tigrovi a Drakovi strategicky správne skontroloval fotodokumentáciu z predchádzajúcich pokusov, tu som sa strategicky správne na fotodokumentáciu vysral a začal programovať od nuly. Keby som sa totiž pozrel na staré fotky tak onen dlhý morpho krok možno nikdy nespravím, lebo som ho vždy skúšal pravou rukou. Stačilo vymeniť ruky a po pár pokusoch som sa vyvzlínal na vrchol kameňu. Jirous si vyliezol pravú verziu Mandarina za 7B ale do toho cézarovho výroku sa mu moc nechcelo. Keď už sme boli v tejto oblasti, rozhodli sme sa pozrieť ešte o sektor ďalej, keďže tam ešte ani jeden z nás nebol a tak sme si vyšliapali na peknú vyhliadku na vrchole Mont Pivot. Tam mi hneď očarila ďalšia medvedia previsnutá hrana za 7C – Pancras. Ťažký úvod zo sit startu som vyriešil rýchlo a tak poď ho padať zo 7áčkového výlezu. Možno by pomohlo, keby do neho nesnežilo a tak netrpezlivo klepem kosu pod previsnutým nástupom. Na trpezlivosť som bol vždy chudobný a tak mokré – suché, treba to vyliezť veď nejakú tú vlhkú špáru som už podržal... A ako na zavolanie, prestalo snežiť, trošku to ofúklo a projektové skóre bolo vyrovnané.

                Pancras (assis) 7C  

 

Po „oddychovom 6. dni bolo treba obnoviť ambície a výber sektoru tomu nasvedčoval. Bois des Longs Vaux je domovom známeho 8A Fatamorgana a jej ťažších príbuzných. Rozliezť sme sa rozhodli hneď na prvom kameni pri ceste a toľko sme sa rozliezali až z toho bolo ďalšie 7C, tento krát jedeno z technických dynám Phobos Moon. Mám rád tie skoky, kde to nie je len o výške ale dá sa ešte cestou priodraziť a Phobos Moon bol presne taký. Jirousovi to ale moc nesedelo a tak sme sa išli rozliezať ďalej až sme narazili na ďalšie 7C cestou pod Fatamorganu s názvom á Prehension. Tu sme sa rozliezli... aj doliezli. Po sérii silových krokov a celotelového napätia v dlhom strope mi glukózu do krvi nedokázal vrátiť medzi pokusmi ani pol kilový balíček sušených hrozienok. Po drine podobnej 12 hodinovej šichte uránového baníka v ruskom gulagu (nástup v jaskyni dotváral celkovú atmosféru) sa mi podarilo podržať aj záverečný výpust do jednej ruky a potom som sa ďalšie dve hodiny zabával na Jirousovi ako s tým neúnavne bojuje tiež. Po hodine som si hovoril, že už to nemá šancu doliezť, že ja keby som do toho dal toľko ostrých pokusov tak mi odpadnú ruky, ale Jirous očividne trénoval na Španielsko s lanom a sila mu, zdá sa, vôbec neodchádzala. Po tak chrabrom boji bolo prinajmenšom férové, keď jeho úsilie bolo korunované úspechom. Aby sa nepovedalo, tak aj do tej Fata Morgany som sa zavesil, keď už sme tam boli, ale iba tak platonicky som si ju pripravil na niektorý ďalší výjazd, aby som si nejaké bouldríky aj rozliezol, nie len pouzatváral...

 

Tam kde sme to začali sme sa rozhodli to aj zakončiť. Ja som sa 7. deň dostal nad par tak už som sa nemusel trápiť, ale Jirousovi nedal spať rozlezený Neverland a tak kým som ja chrúmal na slnku bagetu s fuetom a camembertom, Jirous nechával poslednú silu a kožu v krajine Petra Pana. Deväť dní vkuse je ale deväť dní vkuse a to sa podpísalo aj na Jirousovi, ktorý, zdá sa, nechal posledné sily v á Prehension predchádzajúci deň. Ja som už bol tiež na franforce, ale nedalo mi len tak sa prechádzať po lese a tak sme zamierili pod ďalší skvôst, ktorý som mal už dlho vyhliadnutý. La Gaule je neskutočná medvedia hrana na menhire, ktorý akoby ukazoval na Paríž. La Gaule píšu v knižke síce iba za 7C, ale zviedol som s ním asi najväčší boj celého výjazdu. Keď ma nespočetne veľa pokusov vynieslo konečne až do 7A+kového mantlu, z ktorého som stiekol, myslel som, že domov bude musieť šoférovať celou cestou Jirous. Tep čosi cez 200, nie a nie sa nadýchnuť a taká celotelová slabosť, že som vedel niekoľko minút iba ležať na ocúnke a dychčať ako Pheidipides pred bránami Atén. Neviem ako dlho som zbieral sily na ďalší pokus, ale veľa nádejí som už doňho nekládol. Lezecký bohovia však boli v ten deň ku mne milostivý a dopriali mi ešte aj tento posledný skvost.

 

Možno vám celý článok znel ako nejaké vystatovanie o tom, čo všetko som cez Veľkú Noc vyliezol, môj zámer bol však iný. Celým týmto projektom sa snažím inšpirovať a poukázať na to, že pre priemerného lezca, za akého sa aj ja považujem (lebo nalejme si čistého vína, 8A už dnes nie je žiadny svetoborný výkon), je zbytočné stráviť 8 dní svojho voľného času nacvičovaním jedného ťažkého projektu, keď je tam kopec hodnotných ľahších vecí. Leziem kvôli dobrému pocitu, ktorý mi dáva ten pohyb a aj vylezenie cesty, či bouldra, ktorý ma vytrápi. Som názoru, že jedno jediné vylezené 8B, by sa zďaleka nevyrovnalo sumáru tých orgazmických pocitov po vylezení všetkých tých 7Cčiek. Preto moje odporúčanie pre tých, ktorý sa nechcú rovno lezením živiť, ale si ho proste užívať, je: climb more, work less! (lebo ruku na srdce, nekonečné nacvičovanie je bohapustá robota ;-)) Ale aby som nebol za pokrytca, tak odteraz začínam deklarovať, že do letnej Afriky idem pracovne, lebo to Béčko už je fakt treba :-D.