Caption of the figure above.

Na lúku posiatu kravskými lajnami líhame neskoro v noci, my insomniaci pozorujeme hviezdami posiatu nočnú oblohu a keď ju vypnú, Čino varí kávu. Po ceste usúdime, že na nekonečne dlhú Serpentinu v južnej stene Dachsteinu tento rok nemáme a tak si vyberáme reálnejší cieľ - Grosser Koppenkarstein. Tentokrát ideme pekne alpinisticky po vlastných cez roklinu s názvom Edelgrieskar. Baby (Janka s Repťou) moc nenadávajú a za dve hodinky prekonávame výškový rozdiel 800 metrov. Dievky sa vyberú doľava na Kleiner Kopperkarstein, my dvaja do prava. Cestou pod stenu presvedčím Čina, že vzhľadom na našu (ne)rozelezenosť by sme mali ísť niečo ľahšie ako pôvodný cieľ, cesta Merci Cheri (6+). Z výkladu si vyberáme cestu Kompaktpfeiler za 6 a o chvíľu sme na nástupe. Prvé dve dĺžky nestoja za zmienku, sú to rozbité vĺhbenia za III-IV a nám sa podarilo spojiť tri dĺžky do dvoch. 

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

Podľa nákresu sa začína lezenie - rajbasová platňa za 5+, v nákrese má 50 metrov a medzí štandami nakreslené tri istenia. Odvážne sa pustím do platne a keď asi 10 metrov nad štandom stále nenachádzam žiadne istenie, pochopím, že tam naozaj nič viac nebude. Naštastie zakladám tutový čok a túžobne hľadím na lesklý nit, dobrých 8 metrov nado mnou. Nadýchnem sa a po neistých rajbasoch, oblých dierach a tzv. "wasserrillen" sa k nemu pomaly (ešte pomalšie ako veľmi pomaly) blížim. V každom kroku si zanadávam, prečo som sa pustil do takej pi**viny a raz dokonca zakričím na Čina, že ak to prežijem, končím s lezením. Asi 8 metrov od nitu zakladám tutový čok a oddychujem pritom vo veľkej diere, kde konečne nemusím stáť na špičkách. Od čoku, ktorý je ako by povedal Duško Zajac "ako od Mattela" je to ďalších 6 metrov ku skobe. Už viem, že prežijem. Ale problémy nekončia, tesne pod druhým nitom stojím rozčapený ako baleťák, hypnotizujem tutové hodiny napravo a premýšľam, ako ich dočiahnuť. Urobím nepekný dynamický krok, cez hodiny sa postavím na policu pod nitom a cvakám. Pár ľudí v ňom asi psychicky umrelo, keďže je v ňom prusík a mailonka. Ešte pár neistých metrov po puklinách doprava k nepohodlnému štandu v asi 5cm hrubých hodinách. Trvalo mi to strašne dlho, Čino je pri mne za chvíľku a hovorí, že to síce nebolo až také ťažké, ale morálové určite. Pre mňa určite to najnebezpečnejšie čo som na vápne liezol. 

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

Nasledujúca dĺžka sa dá dobre odistiť a za chvíľu ju máme za sebou. Skala je krásne členitá a kompaktná, počasie super a tak prichádza kľúčová dĺžka, traverz do ľava ku červenej streche a od nej naspäť doprava. Aj druholezec si užije svoju dávku strachu. Nastúpi opäť skúsenejší z nás a tak fotím Čina, ako baletí po neistých stupoch ku streche. Od nej asi dva metre hore a opäť traverz, tentokrát úplne bez rúk. Čino baletí a baletí a o chvíľu je na štande. Snažím sa nemyslieť na hroziace kyvadlá a tak baletím aj ja. Celkom to ide, len treba veriť nohám a trocha vyšpekulovať polohu tela. Traverz bez chytov je zaujímavý, ale nie ťažký, chce to len trocha zmeniť myslenie. Na jeho konci rozčapím svoje dlhé nožiská a stojím a stojím a ani za boha sa pohnúť. Nakoniec som to vymyslel a vysmiaty posielam Čina do dĺžky za 6-. Kúsok nad štandom je jedna skoba a potom nič. Čino baletí hore a mierne do ľava, kde ako sa mu zdá, sú chyty. Nie sú. Keby padol, tak asi až na predchádzajúci štand. Traverzuje mierne doprava a tam nachádzajú síce malé, ale lišty. Ako zisťujem neskôr, je to veľmi neisté lezenie podľa hesla "len jebnúť a jebnúť". Neodporúčam. Po asi ôsmych metroch zakladá platonicky držiaceho frienda a kúsok nad ním sa dostáva do ľahšieho terénu. 

Posledné dve dĺžky spájame do jednej, hnusný previsnutý komín sa s batohom lezie dosť zle. Vedľa lezú dvaja rakušáci a jeden na nás kričí, že Merci Cheri je preistená. Ja jemu naspäť, že naša cesta moc vyistená nie je. On na to: "It is good, no?".  No. 

Vybehnem poslednú ľahkú dĺžku, nachádzam zlaňovací roxor a teším sa to, že za chvíľu sme dole. Zbytočne. Po prvom zlaňáku pobehujeme po rozbitej polici a hľadáme druhý. O pol hodinu ho zbadám kus pod nami na hrane hrebeňa. Zliezame k nemu, nadávajúc ako pohania. A to ešte netušíme, ako budeme nadávať neskôr. Na motajúce sa laná českej produkcie, ktoré sa o seba motajú ako užovky na jar. Na úplne nevhodne umiestenú "abseilpiste", vedúcu po členitom hrebeni. Na lezenie za seknutým lanom. Na lezky. Ja na Čina. Čino na mňa. Na laná. Na všetko. Keď už sme na zemi, Čino vyhlási, že ak sa seknú teraz, nechá ich tam. Voláme babám, že o pol deviatej sme u nich. Na lúke ešte dáme šprint, že kto bude prvý pri pive, baby nechápavo kukajú.

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

Praktické informácie: 

Dachstein je časovo vzdialený asi ako Tatry. Z Bratislavy cez Viedeň, potom smer Graz - Bruck am Mur (cesta S6) - Leoben - Liezen - Ramsau. Spať sa dá takmer kdekoľvek (v spacáku pri aute). Sprievodca pre celú oblasť je tento http://bit.ly/NDEyJQ, na bergsteigen.at toho moc nenájdete. Takmer do všetkých ciest treba aj vlastné istenia. Klasifikácia je celkom tvrdá, treba sa pripraviť hlavne na platne v super drsnom vápenci. Odporúčam nepreceňovať schopnosti, podceňovať vzdialenosti, počasie, dĺžky ciest… veď ako v horách. 

Alpinizmu zdar!