...a len svíci a svíci...

Fuck it all, I´m in America!

Tento výjazd začal ako mnohé pred tým – dlhým očakávaním. Ako už býva zvykom, posledné mesiace v roku majú zlý vplyv na formu a z rozliezania a tréningu bolo zas len popoliezanie po bigboardoch, nárazové návštevy automobiliek a dobíjanie osemtisícoviek zanedbanej administratívnej roboty. Je zaujímavé ako sa každý teší po svojom. Švubovci už jednu Ameriku zažili a preto vedeli, že sa je na čo tešiť aj keď konkrétnu skúsenosť s Bishopom ešte nemali. Mareček v USA ešte nebol, po anglicky nehovorí a za more moc nelieta takže predodchodové telefonáty boli nabité otázkami a jemnými obavami. Andrejka sa snažila nerozptyľovať myšlienkami na americký sen a poctivo študovať. A ja? Ja už som presne vedel do čoho idem. Keď som zavrel oči mal som pred sebou mapu Vegas, Motel 6 na prvú noc, cestu pre karavan a odtiaľ do Red Rocks, obrovskú omeletu v Coco´s a už nachodený presun do Bishopu. Nie som z tých čo by ospevoval americkú kultúru, ale je pravda, že človek sa tu ako cudzinec cíti oveľa lepšie ako v mnohých Európskych krajinách kde cudzincom často dajú najavo, že tam nepatria. V USA patria posledné podozrievavé pohľady colníkom a odvtedy je to vždy už len úsmev a ústretovosť – o rozdielnosti úrovni služieb netreba ani hovoriť. Jedným slovom, vedel som do čoho idem a o to viac som sa na to tešil a odchádzal bez stresu.

Rekogniskácia, zhodnotenie, príprava...

"dúfam, že nepadne rovno na nás, keď už ho tak svedomito chytáme..."

Máme pred sebou tri týždne preto sa nie je kam ponáhľať. Môžeme si dovoliť rozliezť sa v Red Rocks pred tým ako sa vyberieme napĺňať si ambície do Kalifornie. Chalani sa pochlapili a hneď úvodom vybojovali prvú V10 Progressive Guy, čo im prišla pod ruky, hoci v ten deň hrozilo, že nás sfúkne zo skaly a ku karavanu sa môžeme vrátiť poletujúc na bouldermatkách. Humpimu nestačilo a nabudený sa pustil rovno do najťažšieho čo náš sprievodca po Red Rocks ponúka – Orange Clockwork V12. Hrozivo vysoká línia so zhoršujúcimi sa chytmi čím je človek vyššie nás trápila až do západu posledných lúčov bez pozitívneho výsledku. V karavane bolo aj napriek tomu večer veselo skoro do deviatej, kedy nás časový posun zložil a zobudil dve hodiny pred východom slnka. Nás pripravených to nezaskočilo a kým slnko začalo svoju ohnivú púť oblohou, odkrojil značnú časť som z knižky a balíčku servítok, ktoré ešte stále pohlcujú haldu odpadu z mojich zapálených nosných dutín. Orkán v ktorom sme liezli prvý deň neustával a tak po konzultácii so zodratými bruškami sme vyhlásili rest day a skvelú príležitosť na dokúpenie dokumentačnej techniky ráže 24mm a presun do vedľajšieho štátu za stojatým vzduchom.

Humpi, Kill on Sight V12

Pokojný, ale čerstvý vzduch, slnečné počasie bez jediného obláčika a balvany, kam sa človek pozrie, to je stručná definícia Bishopu. Takto nás privítal Bishop aj tento rok a ako už býva zvykom, prvá návšteva Happy Boulders býva najbohatšia. Humpi má formu a dravosť a tak hodil matrac hneď bez rozlezu pod V11ku s dvanástkovým sit-startom. Hoci bol cieľ hlavne spomínaný sit-start, chalani sa k tomu najprv postavili ako chlapi a postavili sa k tomu. Ja som Standing Kill Order preliezol hneď úvodom minuloročného výjazdu a tak som len fandil a radil, aj keď sa ukázalo, že moja verzia softwaru je schodná opäť raz len pre mňa. Chalani ale doladili vlastnú, alebo všeobecne používanú techniku a nie len že po nedlhom nacvičovaní prebili verziu zo stoja a kým som sa stačil spamätať, po pár riťotrhoch z prachu mali v kapse aj dvanástku Kill on Sight a ja som sa nestihol ani rozliezť.

Mareček, Kill on Sight V12

Zatiaľ čo Humpi a Mereček vyzerali byť vo forme, ja som sa necítil práve silný a tak som sa na ten deň postavil radšej do úlohy sprievodcu a poukazoval im ďalšie skvosty, ktoré som minulý rok liezol. Humpi bol pažravý po dvanástkach a tak bol odhodlaný obetovať pár prstov zákernému dierkovanému problému Bubba Lobotomy. Ako sa neskôr ukázalo lobotómia je pri tomto probléme vykúpenie, lebo nie len že by človek asi necítil takú bolesť ale hlavne by nemal strach z úspechu po dlhom boľavom traverze keď treba spraviť ešte dyno za V9. Nakoľko sa Humpi nebol ochotný vzdať prednej časti mozgu tak ako kože na prstoch, musel sa uskromniť iba s jedenástkovou kratšou verziou s názvom Bubba: The Legend. Kým sa páni týrali na svahoch a ja fotil, baby chytali bronz na dierovatých kameňoch v údolí. Po tom, čo Mareček aj Humpi dali V12 bola steaková večera už viac menej istá ale po tom čo Andrejka vyliezla highball za V3, kde sa spoteri očividne báli viac ako samotná aktérka, bolo jasné, že sa k Rib Eye-u pridá aj nejaký ten „Brownie Monster“ a hlt lokálneho piva.

Renča, V1

Andrejka si obľúbila dynamické bouldre

Ďalší deň bolo na dennom menu Sad Boulders a podľa výberu bouldrov, bolo jasné, že sa budem môcť ešte jeden deň poriadne rozliezať v ľahších bouldroch a dám šancu lakťom poriadne si zvyknúť na záťaž po dvojmesačnom útlme. Shizam som opísal chalanom ako leziteľné 8A. Minulý rok mi zabralo asi hodinku a odumretý malíček, Humpi s Marečkom sa preto do neho zavesili bez rešpektu a bez rozlezu. Opäť sa raz potvrdila teória, že nie všetko, čo mi sadne je ľahké a bohužiaľ aj naopak.

dentálna príprava Shizamu V11

Mareček, Shizam V11

Borcov Shizam vytrápil a zostal nepokorený, čo spúšťalo rest day v Humpiho prípade a zmenu bouldra v Marečkovom. S Marečkom sme si šli teda ľahnúť do mrazničky v útrobách Ice Caves sektora a kým Mareček pokusoval Beefy Gecko V11, ja som rozmŕzal v Beefcake-u V10.

Tomaso, Beefcake V10

Úsmev nám však nerozmrzol a s doslova chladou hlavou sme sa na to po chvíli vydlábli a vybehli na denné svetlo rozmasírovať skrehnuté prsty. My sme síce úspešný neboli, Andrejka si však posunula svoje maximum na V6, keď neuveriteľným spôsobom a s použitím minimálne jednej päty v každom kroku vybúchala Sex Terrorist.

Andrejka, Sex Terrorist V6

V lúčoch zapadajúceho slnka sa Renča dostávala na chuť highballom keď vybojovala V4 a napodiv si jej nohavice zachovali pôvodnú farbu z každej strany. Ja som si zato skoro pošpinil tie svoje vo V5 a V8 vedľa, keď chalani zbabelo fotili, zatiaľ čo podo mnou rozpačito ale oddane stála Andrejka so zdvihnutými rukami a prosila aby som nepadal. Stresový pot sme ale ďalší deň všetci spláchli v kúpeľoch a plánovali frontálny útok na Buttermilks.

Renča, Let the Happiness in V4

Tomaso, Strength in numbers V5

Andrejka, Strength in numbers V5

Humpi bol nezastaviteľný a tak základný tábor vznikol priamo pod ozdobou Buttermilks – Mandalou V12. Kým my s Marečkom a Andrejkou sme sa tradične rozliezali v Pope´s Prow za V5, Humpi už žmúril do Mandaly a hľadal spôsob ako ju pokoriť. Spôsob síce našiel, ale nestihol ho implementovať pre tým ako sa do Mandaly neúprosne oprelo slnko a vyhnalo nás ďalej do ´Milks. Buttermilker síce nešiel, vedľa ale naveľa-naveľa pustila V10 Little Forgotten, čo ma mátala už od minulého výjazdu. Humpi sa ňou prešiel, ja som sa ňou prepadal a prekorčuloval, ale ako sa hovorí, čo je doma, to sa ráta. Slnko pomaly zapadalo a začalo sa zmandalievať.

Humpi, Little Forgotten V10

Trápiť sa v desine nebol dobrý nápad a na jeden dobrý pokus Humpimu zostalo ešte pár síl. Nastúpil ako do päťky a už nezadržateľne poskakuje po malých ale zlepšujúcich sa lištách, upratuje nohy, pozerá pod seba, rozmýšľa či mu spotené prsty šmyknú pri rozhodujúcom dyname doľava... Zrak a myseľ ho žiaľ stáli prelez, lebo do dlhého kroku nedal všetko a o ďalšom dobrom pokuse už jeho prsty nechceli ani počuť. Nevadí, Mandalu prenášame do ďalšieho dňa.

Humpi, Mandala V12

Ďalší deň však začal tak ťažko ako predchádzajúci skončil, nakoľko sa nás Švubovci snažili s Marečkom zasvätiť do hry zvanej „Bolívia“, ktorá okrem šťastia, sústredenia a šikovnosti zahŕňala aj značný objem piva, ktorého značná časť skončila práve u Švubovcov. Začiatočnícke šťastie? Asi, lebo ďalší deň Mareček vydržal sotva hodinu. Medzi tými dvoma osudovými večermi bol ale nakoniec aj celkom pekný deň v Buttermilks.

Andrejka, Seven Spanish Angels V6

Tomaso si užíva Gormmit V4

Gekon Renča

Do Mandaly si síce nikto netrúfol ale po rozlezení sa v adidasoch v Seven Spanish Angels V6 ako jednej z miestnych modiel, sme sa vydali na prieskum Pollen Grains, oblasti za hrebeňom Buttermilks. Tu sa už triezvy Humpi zavesil hneď do Spectre V13 a aj keď sme boli s Marečkom najprv skeptický a radšej si vysólovali vysokánsku V5 Suspended Silence, nakoniec sme skončili spolu s Humpim zavesený v Spectre a aj keď sme to nikto neprebili, odchádzali sme s vedomím, že je to jeden z tých boulrov, ktoré treba iba unaviť a tak verím, že niekomu z nás do zbierky pribudne do konca výjazdu.

"F*ck ya all, and next time come with us to America :-D"