Týžden pred tým sme boli liezť s kamošmi na J stenu kežmaráku. Páčil s nám veľmi a nechali sme si tam nejaké projekty a ciele, ktoré sme už nestihli. Ja som mal tento víkend na pláne isť domov, no Ďuri ma vo štvrtok na bouldrovke prehovoril na vikednové lezenie. Destinácia bola jasná. Ďuri sa chcel oprieť do Čertovej svadby a mne bolo jedno, čo pojdeme. Hlavne nech to ma grády...

Počasie nám však neprialo. Už ráno bola v okolí kežmaráku hustá hmla. Bola celkom zima, úplne iné počasie než pred týždňom, kde sme mali skoro letné počko. Dokonca o 9-tej bolo na Lomničáku -7.5C. Ale povedali sme si, že pojdeme aspoň omrknúť stenu, že či je mokrá a tak... Lebo v piatok ráno popršalo...

Rýchlo sme zistili, že ten dážď bol od polky steny v podobe snehu. Na policiach bol bieli poprašok a z previsov viseli aj polmetrové ciagle. Kežmarák sme teda vylúčili a nevedeli sme sa rozhodnúť, čo ďalej...

Ďuri navrhol prvovýstup na nejakú 100m vežičku. Ja som súhlasil. Nebolo to nič ťažké a skala bola v tomto mieste relatívne suchá.

Tak sme sa do toho teda opreli. Losovali sme kto pojde prvý. Ďuri vyhral...

Tak som ťahal až druhú dĺžku. Už prvá platňa bola celkom zaujímavá. Číhalo dosť lokrov ale dalo sa im pekne vyhnúť.

Moja druhá dĺžka začala zľahka. Nejakých 7m po skalnom rebre a zase do platne. Hned som založil frienda a vliezol do platne. Ťažkosti zatiaľ neprichádzali tak som sa pekne pomaly vzdiaľoval od posledného friendu. Možnosti istenia neboli bohvie aké, ale našiel som po 3m metroch mini špárku, kde som vložil mikro frienda ale videl, že tam moc nezapasoval. Tak do toho padať nechcem, hovorím si... Liezol dom ďalej 1-2m nad mikračom. Sústredil som sa na každý krok, stup, chyt, pretože som vedel, že nelezieme zrovna v najkvalitnejšiej skale. Ľavačkou som schytil dobrú lištu, pravá zatiaľ nič. Nohu som buchol do platne na trenie. Stupy boli chabé. Pravačkou som poklepal skalu, či neduní. Nič nevravela tak som sa jej chytil. Ľavačka (noha) mi skĺzla o pár cm, tak som skalu trošku schytil vačšou silou. A vtedy sa mi v pravej ruke pohol obrovsky šuflík, ktorý sa mi už nepodarilo zasunúť späť a ja som už tušil, že toto nedopadne dobre.

Loker veľkosti asi 50x50cm, váhu si každý vie predstaviť, mi padol na hlavu. Tým pádom som tú dobrú lištu v ľavej ruke už nedokázal udržať a nabral som smer zem. Po pár metroch voľného pádu som zacítil ako ma založený mikráč (friend) pomaly spomaluje no vzápätí sa trhá von a ja letím ďalej, no nie dlho. Riťou som dopadol na skalné rebierko, kde ma to hned stočilo do kotúľu vzad cez chrbát. Pocítil som ako som si hlavu treskol o skalu. Nasledoval ďalší kotúľ a ja som si ani nestihol uvedomovať, že medzi štandom a posledným založeným friendom, ktorý som ešte nestihol zaťažiť, bolo 6-7m.

Naštastie to bol posledný kotúľ, friend ma chytil a ja som konečne po 10-12m zastal. Ďuri sa ma hneď spýtal, či žijem a či som dolámaný. No hneď som mu nevedel na túto otázku odpovedať.

Následne ma Ďuri spustil pod stenu, keďže sme boli len v 1. štande. On si zatiaľ pripravil štand na zlanenie a ja som si ošetroval dosť hnusnú ranu na ruke. Potom som zistil, že mám aj členok dosť vytknutý, no ten zatiaľ ešte nebolel a na Skalnaté pleso s pod steny som došiel po svojich bez problémov.

Neskôr mi však noha dosť opuchla a teraz ledva chodím. Ale už sa mi to výrazne zlepšuje.

Takže suma sumárum som mal obrovské šťastie, že sa mi v podstate nič vážne nestalo a neskončil som v nemocnici, alebo na cmiteri... Nemám dokonca nič zlomené, čo z nás dvoch dokonca nik nechápe... Prilbu som počas letu otestoval hneď 3x a nebyť jej, no neviem...

Bola to asi moja chyba, či neskúsenosť, ale nič nesvedčovalo tomu, že by som mal niečo ulomiť, nieto ešte vyťiahnuť pár sto kilový šuflík. Možno som mal zabiť skobu, možno založiť ešte nejakeho čoka, možo dávať väčší pozor a možno vôbec neliezť... Ale čo by som potom robil ak by som neliezol...