Približne 25.jún: Sedím v škole, potím sa z toho tepla a ako na konci každého školského roka zas nič nerobím. Známky zaokrúhlené, rodičia oboznámený s ďalším pokazeným školským rokom rozmýšľam, kam cez prázdniny vypadnem. Prichádza spolužiak s ktorým leziem a tvrdí, že rodičia mu približne 3.júla vypadnú na asi 10dní z domu. Je z Považskej Bystrice, voľba je jasná. Čas na Manín.

5.júl: Ráno vstávam o 8mej, čo je pre mňa dosť nezvyk. Balím posledné veci, uvažujem nad tým, čo nemám a nad tým, čo by som určite nezabudol. Volám s Martinom, ako sa majú veci ohľadom vyzdvihnutia, pchám veci do batohov a som celý natešený. Počasie vypadá super. Obedujem ešte s našimi keď v tom sa mama rozplače. Vraj sa zabijem(typické) a že sa o mňa bojí. Síce je to môj prvý viacdňový „výjazd“, nemám pocit, že by som sa tam mal zabiť. Odchádzam z domu a okolo druhej hodiny poobede vystupujem na vlakovej stanici v Považskej Bystrici. Martin čaká na mňa, ideme k nemu, rozhodujeme, sa čo budeme robiť.

Caption of the figure above.

Keďže ani jeden z nás v Maníne nikdy na skalách nebol, rozhodli sme sa že sa pôjdeme previesť na bicykloch a pozrieme sa čo a ako, aby sme na ďalší deň neblúdili. Moja super kondička na bicykloch sa ukázala takmer hneď na prvom kopci, kde som už nešiel na biku, ale pri ňom. Čo by nebolo najhoršie, Martin vyberá cestu a odbočujeme úplne zlým smerom. Po nejakom úseku naša super zablatená cesta z ničoho nič končí, rozhodnutie či pokračovať ďalej cez húštiny a bike tlačiť alebo sa otočiť nechávam na Martina. Rozhoduje sa ísť ďalej a pretlačiť bike až na vrchol, odkiaľ sa na druhej strane spustíme. Doškrabaný a ja aj trocha zničený dochádzam na vrch nachádzame ohnisko(waaaw aj tu niekedy bol človek pred nami) a pri ceste dole aj downhillovu trať pre biky. Naše schopnosti to akurát úplne pokazili a každých 50metrov sme brzdili a obchádzali krásne nachystané skoky. Nachádzame normálnu cestu pokračujeme teda ďalej. 

Prichádzame na lúku odkiaľ vidno veľký Manín. Škoda že z opačnej strany ako sú skaly. Rozhodli sme sa obísť ho a prichádzame na krásnu kamenistú cestičku, ktorá preverila môj stisk na riadidlách. je asi pol ôsmej, sme niekde pod Veľkým Manínom a navrhujem otočiť to, pod skaly aj tak za vidna nedôjdeme a Martin súhlasí. Otáčame to a frčíme dom, nachádzame nejaké lazy, rástla tam krásna višňa, stojíme asi 20minút a ja posilňujem organizmus(milujem višne). Martin sa rozhodol pokračovať po panelovke, spúšťa sa dole kopcom, z ničoho nič na rovnej zemi trocha stáča bike a zrazu predbieha svoj bicykel napred hlavou. Hodil krásneho duba, prichádzam k nemu a pýtam sa či je v pohode. Oznamuje mi že nechcel zraziť slimáka na ceste a že sa pri vyhýbaní nejako oprel o prednú brzdu.(Túto časť chcel Martin spomenúť, vraj je malý hrdina. Ochranári by mali z neho radosť.) 

Žiaľ bohu zas zisťujeme ,že ideme zle, otáčame biky a vraciame sa asi o 200metrov späť, pokračujeme starou cestou, prichádzame do Podmanína, čo ma teší. Konečne viem kde sme. Frčíme domov, špinavý, zničený a mňa bolí zadok. Úspešný prvý deň.

6.júl:

Skoro ráno vyrážame do Manína, približne vieme kam ideme. Ďakujem Danielovi Pauerovi za sprievodcu. Po chvíľke hľadania nachádzame sektor Manínska stráž. Na odporúčania Černisa skúšame nájsť sektor Verdon, čo sa nám nedarí. Zostávame teda v našom starom dobrom a hlavne nájdenom sektore. Vyťahujem prvú 5ku, rozmýšľam aká je ta skala krásna, aký je super výhľad na cely Manin, zapínam zlaňak, spúšťam sa dole a púšťam na rad Martina. Martin nepatri k častým lezcom, nemá ani lezecky a lezie v čínach, občas so mnou chodieva na stenu do K2, ale fakt len občas. Najviac času spolu trávime na zlepenci v Súľove, kde sa dá postaviť na nohy určite viac ako na vápenci. Po chvíli to zisťujeme, Martin ma menši problém s pokračovaním, spúšťam ho dole a vyberáme inú cestu. Našli sme dvojdlžkovú cestu úroveň 3, ktorá je žiaľ super odistená, 1borhák v prvej dĺžke, štand a v druhej nebol asi ani štand. Nejdeme riskovať a tak vyberáme inú 5ku. Tato bola fajn, vyliezam na prvý pokus a spoznávam miestny vápenec, je to krása(no nie je to ten mastný porúbsky). Martinovi tato cesta sadla viac, dal ju len s jedným odsedom na druhom konci, čo považujem za menší úspech. Teším sa a vyberáme cestu hneď vedľa. Prvý pokus a cesta padla, zas nejaká 5ka, Martinovi sa darí podobne ako pred tým. Pozerám líniu jednej cesty a zisťujem že je za 7-, na zlepenci takéto cesty dávam na prvý, tu som sa však potrápil na jednom kroku a tak cestu dávam na druhy pokus, Martin nejde ani skúšať a oznamuje mi ,že je čas isť domov. Poobede totiž musí isť na tréning, síce som o tom vedel kazí mi to náladu, balíme veci a frčíme domov.

Caption of the figure above.

Rozmýšľam čo budem 5hodin robiť sám v Považskej Bystrici, ostávam u Martina a zapínam Call of Duty 4. Celkom zaujímavá hra, hlavne keď nemá človek čo robiť. občas odpíšem na icq/facebook. Martin prichádza, že nevie nájsť mobil.(Našli sme ho po pol hodine v kufri auta:D) Konečne vypadne z bytu, ja ostávam hrať hru a popri tom spravim pár zhybov na hrazde čo má doma. Večer prichádza zničený, najesť a spať.

7.júl:

Ráno vstávam o siedmej Martina nechávam spať a uvažujem čí sa dnes bude dať liezť, vykuká slniečko, budím ho. O deviatej vyrážame z PB tentokrát rozhodnutý nájsť sektor Verdon, o pol desiatej sme v Manínskej tiesňave, hodinu a pol hľadáme sektor Verdon, po nájdení zhadzujeme veci plne rozhodnutý začať liezť, vyberáme nejaké štvorky, mňa púšťa každá, Martina však nie. Nasleduje ďalšia 7-, zas mam smolu a dávam na 2.pokus. Ako si to chce ešte rozliezť, dávame krásnu cestu za 4, a ja sa rozhodujem či sa dať do 7+/8-.

Bola by to najťažšia cesta akú som v živote dal. Rozhodnutie padlo idem do toho. Leziem zapínam prvé istenie, zatiaľ pohodka, nasleduje problém a som dole. Začínam uvažovať nad krokmi posúvam sa vyššie, zapínam druhé istenie a hneď po tom letím dole. Prestáva sa mi to páčiť. Kroky sú reálne ale neviem ako ich spojiť. Doliezam poslednú časť cesty kde je par ťažkých krokov a dolez asi za 3 možno 4. Zapnem zlaňak púšťam sa dole vycvakávam expresy a sadám si na zem. Myslím si že na to nemám, skúšam na druhom lane. Na druhy pokus to nebolo zle, podarilo sa mi spojiť kroky i keď mi to dalo zabrať. Spúšťam sa dole a vravím si že na tretí pokus by som to mohol dať cele, leziem a až na jednu hlúpu chybu to ide. Po spustení dole sťahujem lano a idem dať pokusy na prvom, zapínam prvý expres v pohode, chytám menšie madlo naťahujem sa za bočákom, vymieňam nohy priťahujem sa k ďalšiemu bočáku, krížom dávam ruku do menšej spary a nohy dávam len na trenie. Dvíham ruku a chytám lepšiu dierku 2prstami. Zapínam druhé istenie, posledný ťažký krok cez bočák do spary a ľahký dolez. Zapínam zlaňák a v duchu si vravím, že som konečne pre seba niečo dokázal.

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

Plný eufórie sa spúšťam dole, vyberám expresy, sadám na zem a uvažujem či ešte v ten deň niečo dám. Rozhodnutie padlo na 2spary, jedna za 3 a druha za 4. Leziem na prvom Martin dolieza za mnou a robím po pri tom par fotiek. Na pamiatku. Končíme deň a ideme domov. O pol deviatej prichádzame domov a rozmýšľame čo nakúpiť na grilovačku na ďalší deň. Zničený ideme spať.

Caption of the figure above.

8.júl:

Ráno sa zobúdzam a hneď som naštvaný, prší. Rozhodujem sa že ak bude pršať aj vo štvrtok, idem domov. Martin spi, ja si zapínam TV a idem pozerať niečo, čo tam bude. Našiel som rozprávky, spomienky na detské časy. Nie je to predsa len tak ďaleko. Prší cele doobedie, rozhodnutie že na druhy deň idem domov je jasne. Balím veci čo nebude treba, chystáme sa na grilovačku. Grilujeme super zábava, grilovacie klobásky zo syrom boli fakt super, čerstvý chlieb a pivo, tak dobre som sa už dlho nenajedol. Okolo 10tej končíme, žiaľ bohu pracovný deň v týždni nie je na dlhé grilovačky praktický.

9.júl:

Ráno je zima, pozerám počasie vyzerá to naprd, Martin ma vezie na vlak, začína pooprchať. No nič idem domov, jeden super výjazd za mnou. Ďakujem rodičom za finančné prostriedky, Martinovi za ubytovanie, taxi služby a istenie, a Černisovi za super odporúčaný sektor.

Dúfam že som vás moc nenudil a že ste to vydržali. Prielezy tu vypisovať nebudem, sú v denníku. Keďže je to môj prvý článok o lezení, uvítam komentáre a rady. Zatiaľ AHOOJ  

Svrčo