Len čo sme prileteli do Nepálu a dočasne sa ubytovali v hlavnom meste Káthmandú, dozvedeli sme sa nepríjemnú správu. Museli sme zmeniť náš zámer vystúpiť na horu Čo Oju, vysokú 8201 m. Hneď po prílete nás v hoteli navštívila pani Elisabeth Howeyová, stála korešpondentka svetových horolezeckých magazínov - žena, ktorá vie o každom horolezcovi v Himalájach. Vďaka výbornému prehľadu sú jej rady veľmi cenné. Oznámila nám, že takzvaná Messnerova cesta juhozápadnou stenou je neschodná. Okrem toho na nepálsko-tibetskej hranici hliadkujú čínski vojaci a nemilosrdne trestajú každé narušenie hraníc. Americkým horolezcom, ktorí to riskli, vojaci vyrubili pokutu 2000 dolárov za člena a navyše ich obrali o výstroj... Keďže sme sa nemohli zaručiť, že pri výstupe na Čo Oju nevstúpime na územie Tibetu, odporučila nám zmeniť plán.

Navrhla nám pokúsiť sa o výstup na Lhotse. Rozhodovanie nebolo ľahké. Doma sme celé mesiace študovali všetko dostupné o Čo Oju, psychicky sme sa na ňu pripravili, a zrazu nás okolnosti nútili zmeniť všetky plány. Návrat domov sme nepripustili, veď nás to spolu so sponzorskou pomocou stálo dva a pol milióna korún, a to by bol bez pokusu o výstup pridrahý výlet. (Najväčšou mierou na cestu prispeli mestá Považská Bystrica, Púchov, a. s. Matador, a. s. Makyta, Crystal Lednické Rovne, Slovenský olympijský výbor, Tesla Liptovský Hrádok, Slovenská sporiteľňa). Búrlivo sme zvažovali všetky okolnosti, nevedeli sme sa dohodnúť. Napokon sme hlasovaním rozhodli, že to skúsime. Horúčkovito sme začali zháňať všetky dostupné informácie o Lhotse - študovali sme mapy, knihy, spovedali zahraničných kolegov. Je to ozrutná, no krásna hora, ktorá má z ľavej strany za suseda 'strechu sveta' Mount Everest, a z pravej strany horu Nuptse. Museli sme získať nové úradné povolenie na výstup na ňu. Neverili by ste, o koľko energie dokážu ľudí obrať nepálski úradníci z ministerstva turistiky. Usmievajú sa na vás v kancelárii zadymenej vonnými tyčinkami - tie im horia aj v taxíkoch - ponúknu vám čaj, ale nikam sa neponáhľajú. Trvalo nám štyri dni, kým sme ich presvedčili, aby nám dali súhlas na výstup na horu Lhotse.

Keď sme konečne dostali povolenie na výstup, postavilo sa proti nám počasie. Celý týždeň sme trčali v Káthmandú, kým sa nám podarilo dostať sa vrtuľníkom do Namche Bazaru. Je to 'posledné letisko' v Himalájach, ďalej sa ide už len pešo. Tam sme dokúpili potraviny a začali, sprevádzaní dvadsiatimi jakmi, osemdesiatkilometrovú púť na miesto základného tábora. Časť cesty viedla územím ľadovca prešpikovaným trhlinami, priepasťami, zrázmi. Napriek únave sme spali nepokojne. V noci totiž počuť ako ľadovec praská, hýbe sa. Občas mrazivé nočné ticho preťal hluk, ktorý silnel. Lavína! Rachotom zaplnila priestor naokolo a i keď bola tma, videli sme, ako sa k nebu dvíha snežný prach. Správy o lavínach, ktoré sa nám dostali do uší v Káthmandú, sa potvrdili. Vôkol nás padali tony snehu, ktoré sa valili do údolí a zmietli všetko, čo sa im postavilo do cesty.

Ak v Himalájach nemáte dobré počasie - môžete byť trikrát lepší ako živá legenda horolezectva Reinhold Messner - nepomôžete si. V čase, ktorý sme pod Lhotse strávili, sa nijakej z expedícií nepodarilo na túto horu vystúpiť. Z našej desaťčlennej výpravy nebola predtým v Himalájach ani polovica, a pod osemtisícovkou sme všetci stáli po prvý raz, takže pre väčšinu z nás to bol ohromujúci zážitok. Vydali sme sa na cestu nahor.

Muži k nám boli ohľaduplní, brali nás ako rovnocenných členov kolektívu. V extrémnych himalájskych podmienkach sa ani nedá rozmýšľať ináč, ako kolektívne. Stačili sme im, i keď s menším nákladom na chrbtoch. Výstup nám síce trval trochu dlhšie ako mužom, vždy sme ich však dostihli. Postupne sme akosi prirodzene prebrali kuchyňu za Marcela Forgáča, utrápeného zubom múdrosti. Varili a jedli sme zemiakovú kašu, ryžu, vákuovo balené mäso - bravčové stehná, sviečkovicu, oravskú slaninu, rybičky, polievky, kompóty. Spočiatku sme jedávali dvakrát denne, mali sme však toľko jedla, že sme si dovolili luxus troch jedál. Chýbal nám chlieb, no podarilo sa nám ho získať od Francúzov výmenou za čokoládu.

Denne sme prekonávali štyristo až sedemsto výškových metrov. Nadmorskú výšku a ubúdajúci kyslík možno trošku oklamať horolezeckou fintou - vystúpite o sto, dvesto metrov vyššie a na noc sa o rovnakú výšku vrátite dolu. I tak sme však cítili bolesti hlavy, nevoľnosť a vyčerpanosť a našu cestu nahor navyše lemovali svahy obťažkané potenciálnymi lavínami. S rastúcou nadmorskou výškou sme pociťovali nedostatok kyslíka. Napríklad už v päťtisícmetrovej výške je ho tak málo, že nestačí na spaľovanie papiera. Sadla som si do snehu a náš šerpa mi hovorí - not good, madam - a ja že no more power, že už nemám síl (J. Hrašnová). No sú aj takí horolezci, ktorí fajčia hoci v sedemtisícmetrovej výške...

Predošlé dni hlboko načreli do zásob našej energie, začali nám chýbať sily. Nielen fyzické, aj psychické. Pokúšali sme sa nepripúšťať si úmrtia kolegov horolezcov, i napriek tomu sme všetko intenzívne prežívali. Sami sme pomáhali zachraňovať nemeckého horolezca, ktorý spadol do ľadovcovej trhliny. V týchto dobrovoľných útrapách, ktoré narúšali našu koncentráciu, sa nám podarilo vystúpiť do tábora v nadmorskej výške 6500 m. Vyššie nás muži nechceli pustiť, čo bolo vzhľadom na počasie a sily, ktoré nám ostali, pochopiteľné. Ďalší výstup by bol veľmi riskantný - mohli sme uvoľniť záľahy snehu. Masy sa mohli kedykoľvek odtrhnúť a zmietnuť nás so sebou. A keď šerpovia odmietli práve zo strachu pred lavínami vystúpiť vyššie a natiahnuť fixné laná, bolo rozhodnuté. Vladimírovi Zbojovi a Petrovi Hámorovi sa podarilo vystúpiť do výšky 7360 m. Vyše tisíc výškových metrov, ktoré ich delili od splneného sna, bolo aj nad ich sily. Obaja boli z neúspechu sklamaní, ale všetci sme si povedali, že sa sem na jar vrátime.

V noci zo štvrtého na piaty október sme sa začali baliť na odchod zo základného tábora domov. Jaky a šerpovia prišli o deň skôr, ako sme predpokladali. A to nám zachránilo životy - na miesto nášho nocľahu sa o niekoľko hodín spustila lavína a zasypala ho. Pri pomyslení na to, čo sa mohlo stať, sa nás zmocnila hrôza. Himalájski bohovia na nás upriamili svoju priazeň. Začali sme tomu veriť, keď sme stretali kolegov, ako znášajú mŕtve telá svojich druhov do údolí. V čase nášho pobytu v Himalájach ich bolo prinajmenšom pätnásť. Spomedzi piatich výprav, ktoré sa pod Lhotse stretli, sme sa ako jediní vrátili všetci! Také čosi vás prinúti uvažovať nad zraniteľnosťou človeka, nad jeho bezmocnosťou, nad tým, že je v týchto veľhorách vydaný na milosť a nemilosť vôli prírody. Lavína je krásny prírodný úkaz, no iba z diaľky - ak na vás nedočiahne...

Himalájske skúsenosti výrazne ovplyvnili náš pohľad na svet. V extrémnych podmienkach má život a smrť k sebe veľmi blízko. Boli sme svedkami konca viacerých horolezcov z iných výprav. Tam s tým musí rátať každý. Domorodci si pomáhajú vierou v prevtelenie a v nový život, nám ostalo veriť iba v šťastie.

zdroj:

Rozprávanie horolezkýň zaznamenal Róbert Kiss, Slovenka 1996/49

foto:

Vlado Zboja

Peter Hámor