11.06.08 odchádzame veľká partia lezcov a trekerov do Pakistanu, celkom 16 kúskov. Odchádzame bez vedúceho expedície Igora Kollera, ktorý má problém s ľadvinami. Vyskytli sa len dva dni pred odletom. Do Pakistanu pricestujeme v pohode so všetkou batožinou. Deň strávime v Islamabáde a potom šup po Karakoram Highway s nocľahom v Chillase do Skardu.


Tu nakupujeme veci, čo nemáme, napríklad karimatky, daktorí fixné laná atď. S Marekom Repčíkom kontrolujem proviant a dopĺňame veci, ktoré chceme, prípadne väčšie, menšie množstvo. Po dvoch dňoch v Skardu sa rútime na piatich tereňákoch značky Toyota do Hushe. Cesta trvá sedem hodín natriasračiek. Z Hushe je vidieť prvý veľký kopec - Masherbrum 7800 m.n.m.


Tu sa zložíme na noc a druhý deň to začína. Ráno sú už nosiči nastúpení, keď my vstávame. Snažia si vyjednať čo najlepšiu cenu za vynášku s človekom z našej cestovky. Našej expedičnej batožiny je 26 kusov, po 25 kilogramov. K tomu ešte kuchyňa, stany, jedlo a o deviatej vyrážame z Hushe so 76. nosičmi.

Caption of the figure above.	Caption of the figure above.
Ľadovec Charakusa	BC 4280 m.n.m.

Prvý deň šlapeme krátko – tri hodiny do kempu Seitcho. Tu prespíme a druhý deň o šiestej vyrážame po Charakusa glacier, tentokrát až do base campu (BC). Má to byť deväť hodín, ale dá sa to v pohode aj za šesť.

18.06.08 sme konečne v BC – 4280 m.n.m. Je veľmi pekný, tráva, potôčik a všade naokolo brutálne steniská. Dominantou doliny sú však kopce K6 a K7. Priamo nad BC sa vypína obrovská 1400 metrová západná stena K7. Tu chcú podnikať Erik, Šaky a Sušky. O tri dni po príchode na toto magické miesto sa ideme aklimatizovať do sedla pod západným vrcholom K7, do výšky 5100 metrov, kde strávime jednu noc. Keď sa na druhý deň vrátime do BC, hneď sa rieši Marekov boľavý zub. Je to odvážny chalan, keď na otázku „skúsime ti tú korunku strhnúť kombinačkami?“ odpovedal „áno“. Napcháme mu plnú hubu tampónov, nech sa neutopí prúdom krvi, keď mu z úst urobíme trhací kalendár. Najskôr to skúša Andy, potom ja, no so Šofovými malými kombinačkami to nejde. Marek dostal rozum alebo strach, to je jedno, ale už nám nedovolil ďalšie pokusy. Druhý deň odchádza s našim styčákom do Skardu k zubárovi.


25.06.08 nastupujem ja, Šofo, Vilis do južnej steny K7. Našli sme si voľnú líniu na prvovýstup, začíname zárezom, kadiaľ zlaňovali Japonci. Dnes ťahám ja.


Lezieme s batohmi na chrbtoch, ťažká sviňa, pričom prvý, keď je ťažké miesto zavesí batoh a lezie ďalej. Potom tí druhí dvaja sa s ním trepú hore, nervačia a príšerne nadávajú. Po vylezení zárezu, čo je asi 300 metrov sa púšťame do steny vpravo od nás. Dúfam, že sa to bude dať vyliezť voľne, lebo technika by nás veľmi zdržala. Všetko ide ako po masle, aj kameň, ktorý mi skoro rozdrtil nohy.


Slnko nás nemilosrdne vysušuje a podvečer nám dochádza voda. Potrebujeme doliezť na veľkú terasu, kde chceme bivakovať. Podarí sa nám tam dostať až večer. Keď istím chalanov, ktorí za mnou doliezajú nevidím žiadny sneh, ľad alebo pramienok vody. Zmocňujú sa ma obavy, lebo nechcem zažiť to, čo prvý deň a noc na Trangu, kedy sme ostali bez vody totálne dehydrovaní. Našťastie Šofo nájde v nejakej diere pod skalou ľad. Sme zachránení. Od radosti si pospevujeme a topíme litre a litre vody. Keď sa poriadne najeme a napijeme robíme si plošinu na spanie. Potom šup všetci traja do bivakovacieho vreca a spať.


Ráno neskutočná pohodička – káva, klobáska, tyčinka a nech sa páči liezť. Ťahá Šofo a mali by sme opäť preliezť ďalšiu stenu a dostať sa na vežu alebo rampu. Lezenie je super krásne, až na konci dňa, kedy sa dostaneme pod široký, rozbitý komín. Šofo dá dole batoh a nastupuje. Všade číhajú až niekoľko tonové bloky, ktoré čakajú aj na ten najmenší podnet, aby sa zrútili a rozpleštili nás. Keď sa dostane na koniec vydýchnem si, ale nie celkom.

V komíne sa nedá pohybovať s batohom a preto ich treba vytiahnuť. Vyleziem na koniec komína, zapriem sa nohami a chrbtom a postupne vyťahujem tri svinsky ťažké batohy. Po nich lezie Vilo. Od komína ešte dve dĺžky a sme na veži, kde bivakujeme. Začínajú sa hrnúť ciry. To je zlé znamenie, lebo prichádza front. Od ďalšieho rána neustále pribúda oblačnosť. Začíname zlaňákom a lezením pod ďalšiu vežu. Keď však prelezieme ľadové pole zistíme, že treba zlaniť, a len tak tak nám to vydá na 60 metrov. Pokračujeme do úzkeho sedla, z ktorého sa púšťame do ďalšej steny ľadovým zárezom. Je okolo obeda a začína husto snežiť. Ponáhľame sa, aby nás tu nechytila lavína. A práve vtedy poslednú dĺžku vyleziem do akéhosi slepého bodu, z ktorého musím opäť zlaniť a pokračovať inokadiaľ. Husto sneží a neviem trafiť smer, no našťastie na druhý pokus to vydalo. Doliezame na snehové plato, kde sa napájame na japonskú cestu. Počko je extrémne hnusné, husto padá mokrý sneh od obeda. Bivakujeme na snehovej rampe a je to hnusný bivak – zima, vlhko a obrovská nepohoda. Sneží celú noc aj nasledujúci deň a sme nútení si z bivakovacieho vreca urobiť strechu a schovať sa. Sneženie naberá na intenzite spolu s lavínami. Čakáme do jedenástej a potom sme prinútení začať zostupovať. Okolo deviatej večer sme za totálneho dažďa dole v BC, kde nájdeme aj všetkých chalanov. Z domova sa dozvedáme o Vladovi Plulíkovi, ktorý sa zrejme zrútil pri zostupe na Broadpeaku. Každý z nás, ale dúfa, že trčí niekde v záhrabe a žije. O pár dní je táto šanca nulová.

Caption of the figure above.	Caption of the figure above.
prostredný vrchol K7	lavína

2. júla prídu Česi Mára Holeček a Ján Doudlebský. Mali byť traja, ale tretí Pavel sa stratil na ľadovci. Keď nepríde večer, druhý deň ho ideme hľadať. Od nás idú všetci piati, ktorí sú v BC. Hľadáme ho celý deň a bojíme sa najhoršieho, že padol niekam do trhliny. Našťastie podvečer ho nájdeme živého a zdravého. Na ľadovcovej križovatke zle odbočil. Nasledujúci týždeň je zlé počasie, nuda, ale len dovtedy, kým nepríde Andy na večeru s roztrhnutým lýtkom. Najskôr sa najeme a až potom sa púšťam do operácie. Som hlavný chirurg a mám k dispozícií minimálne sedem sestričiek (zarastené a všetky s gulami). Andy má hlbokú ranu, ktorú si spôsobil mačkou pri preskakovaní trhliny. Rana je veľká, hlboká, takže treba šiť. „Sestra pichnite mu jeden Tramal do zadku a nech si dá aspoň tri poriadne glgy zo slivovice, nech to riadne zaberá.“ Po hodine sa pozerám na moje umelecké dielo na Andyho lýtku. Paráda. Chlapec dostane antibiotiká a hotovo.


Keď sa nič nerobí varím aspoň maďarský guláš alebo Slovak soup. V BC sme mali aj kozu, ale tú sme už zožrali, preto sme si dali doniesť desať sliepok. Tie svine však zle znášajú výšku a každý deň nám aspoň dve skapú na pľúcny alebo mozgový edém. Počasie nie a nie lepšie viac ako dva dni, a tak vyhliadneme parádny ľadový žľab na kopec Beatrice.


12.07.08 poobede idem z BC pod nástup. Bojím sa slnka v takomto žľabe, teda toho čo by mohlo na nás spustiť. Navrhujem chalanom, aby sme liezli v noci a skoro ráno zlaníme. Chalani súhlasia. Najskôr sa nám však musí pokaziť varič, aby sme sa nemohli najesť a zohriať si vodu. Nastupujeme o pol deviatej večer, totálne naľahko, len s lezeckým materiálom, nejakými tyčinkami a vodou, ktorá má dva stupne. Prvú polovicu lezieme sólo. V druhej sa treba istiť. Ľad je veľmi tvrdý, zbrane robia taniere a mačky sa šmýkajú, lebo sa nechcú dostatočne zapichnúť. Výlez na vrchol je po nestabilnej snehovo ľadovej mase. O šiestej ráno stojíme na plôške 1x 0,5 metra a kričíme „Hurá vrchol“ (5750 m.n.m.)


Je strašná zima a preto sa ponáhľame rýchlo dole. Vilis má na zostupe poriadnu zimnicu, ale všetko zvládame a poobede o pol jednej sme späť pod nástupom.
Za ďalšie tri hodiny zídeme do BC. Všetci sa tešíme na pár oddychových dní v teple spacáka, kým príde ďalšie dobré počko. Večer okolo ôsmej zapneme vysielačku, aby sme sa spojili s Erikom a chalanmi v stene. Skoro okamžite sa ozve Erik a hovorí: „Chalani prúser“ a ja si v duchu hovorím „Kurva čo zase?“. Šaky padol s obrovskými blokmi, ktoré ho medzi sebou pomleli. Našťastie žije. Má polámanú ruku, možno rebrá a veľa rán na celom tele. Erik ho spúšťa na policu, kde majú bivak a prečkajú do rána.


Nasledujúci deň skoro ráno vyrážam s Marekom a Slávom pod stenu. Treba ísť hore spustiť Šakyho. Ide ten, čo vie poriadne a rýchlo jumarovať, takže idem ja. V batohu mám tri laná, lekárničku a nejaký horolezecký materiál. O jedenástej začínam jumarovať po fixoch, ktoré majú v ceste chalani. Dávam si poriadne zabrať, hlavne ma ničia traverzy, v ktorých sa veľmi zle jumaruje. Keď dofučím hore a uvidím Šakyho celého zakrvaveného poteší ma, že je aspoň trochu funkčný. Za desať minút už chlapca púšťame dole, pričom ja zlaňujem zároveň s ním po fixoch a priťahujem si ho ku štandom. Keď sme asi sto metrov nad zemou padnú nejaké kamene, z ktorých nás zasiahnu dva. Jeden ako orech ma trafí do prilby a druhý ako päsť padne presne do Šakyho rozdrteného lakťa. Chlap sa nám od bolesti skoro zloží, veď už má toho skutočne dosť. To je šťastie, a to ešte nevie, čo ho čaká dole. Keď ho spustíme až dole ujmú sa ho ďalší chalani, ktorí naňho čakajú. Našťastie za pomoci chalanov môže pomaly schádzať, aj keď má vyvrtnutý členok a výron. Ja s Erikom schádzame skôr, aby sme pripravili operačný stôl. Pomaly mu rozstrihávame oblečenie a zameriavame sa na najviac zranenú pravú ruku. Vieme určiť, že má roztrieštený lakeť, čo je veľmi zlé, a zlomený palec na ruke. Dávam dole obväzy z ruky. Dlaň má na kašu. Kopa rán, poutŕhané brušká na prstoch, a veľké rany po strhnutej koži. Všade kamene, hlina a bordel. Opatrne mu ruku čistíme, dezinfikujeme a ošetrujeme. Andy strieka prúdom cez striekačku a ihlu dezinfekciu a ja vyberám špinu. Ihla sa však zaniesla, Andy tlačí ako valibuk až ihla pod tlakom vyletí a zapichne sa až po kosť Šakymu do prsta. Ten sa zľakne a silno trhne tou zlomenou rukou. No scéna na pošťatie sa od smiechu. Lenže bolo to do plaču, lebo tá zlomená ruka sakramentsky bolela a Šaky vrieskal od bolesti, až sa nám skoro zložil. No doktor mäsiar musel pokračovať. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Chlap mal ruku v dlahe, celé telo ošetrené, prezlečený do suchého a v spacáku. Ďalší deň zostupoval spoločne s ľahšie zraneným Suškym, ktorého trafil kameň do ramena. Išiel aj náš styčný dôstojník, pomocník kuchára a Erik, ktorý im tiež pomáhal. Sled udalostí, ktoré sme zažili na nás nechali psychickú stopu. Chlap mal šťastie, že prežil a zrazu každý z nás si začal akosi viac uvedomovať riziká tohto športu.

Deň po záchrane Šakyho nastupujeme do steny K7. Predpoveď hlási dobré počasie na dva, možno tri dni. Za jeden deň sa chceme inou variantou dostať tam, kde sme ukončili prvý pokus.


Po vylezení dvoch tretín tohto plánovaného úseku máme liezť ľad, no ľad tam jednoducho nie je. Miesto toho potok a padajúce kamene. To sa ale darí. Naokolo sú samé hladké steny, bez logickej línie a potom gigantický serak, po ktorom sa nám nechce liezť, lebo z neho padá. Čakáme ešte tri hodiny na zázrak, ale nakoniec schádzame dole. V BC sa stretávame s Andym, Ďurom a Čechmi. Druhý deň prídu dole aj ostatní. Síce bez vrcholu, ale hlavne živý. Myslím, že to je oveľa dôležitejšie pri tom všetkom, čo sa tu stalo.


Veľmi ma potešilo, že pri všetkých záchrankách sme bez váhania postupovali ako zohratý tím, ktorý ide ochotne pomôcť parťákovi i za vystavenia sa nebezpečenstvu. Takže treba dúfať, že nabudúce sa bude viac liezť ako zachraňovať.

Veľké poďakovanie patrí SHS James za veľkú finančnú podporu expedície, Katke Bažalíkovej a Mišovi Szalayovi z Treklandu, ktorí poskytli oblečenie značky Millet a horolezecký materiál, Edovi Grólmusovi a firme STG elcon za topánky Kayland, šatky Buff a spodné prádlo Blue fly, mestu Trenčín za finančnú pomoc, Jurovi Hreusovi a firme Northland za oblečenie a horolezecký materiál, firme Porcela Plus Trenčín za finančnú pomoc, samozrejme rodine, všetkým kamarátom a ľuďom, ktorí nám držali palce.

Členovia expedície Karakoram 2008:
    1. Gabriel Čmárik, Jano Šofránko, Viliam Šujan,
    2. Marek Repčík, Slavo Mitro, Vlasto Pšenko,
    3. Andy Kolárik, Juro Švindál,
    4. Erik Rabatín, Daniel Šak, Martin Suchý.

Viac fotiek nájdete v pôvodnom článku na stránke HK James Trenčín.