Sme tu opäť... Je to ako magnet, ktorému sa nedá odolať. Stačí si pozrieť pár fotiek z tohoto magického pohoria a v každom z nás opäť raz zažiari srdiečko. Ani nevieme ako a už nastavujeme v aute na GPS smer Francúzsko.

Človek, keď príde do tohoto pre nás veľkého pohoria sa nemôže vynadívať. Prekvapene čumím s otvorenou sánkou snáď vždy keď sa vrátim aj keď viem, čo ma čaká a aké veľké prevýšenia ma delia od štítov a údolí okolo nich. 

Opäť ten istý scenár: vyviesť sa lanovkou, dostať sa pod stenu, vyliezť a šup späť medzi ľudí do tepla. Aspoň takto to má fungovať, keď všetko klape a darí sa... Sú to veľké hory a my už vieme, že nie vždy ide všetko tak ako si to naplánujeme... Preto aj od tejto návštevy nečakám nič... Prišiel som sa opäť pokochať po tých nadherných stenách, ktoré akoby nemali konca a tvária sa akoby nás mali chrániť pred niečim zlým na druhej strane. Prišiel som však opäť skúsiť vyliezť na niektorú z tých pomyselných hradieb a pozrieť sa, čo je na druhej strane. Aj keď z máp viem, že tam na druhej strane sú ďalšie kopce a za tými ďalšie... Ale ten pocit, že som na nejakom vysokom mieste a môžem sa pozrieť do všetkých strán je neopísateľný.

Šlapeme na lyžiach po ľadovci a ani si neuvedomujeme ako sú tie steny ďaľeko. Sú vysoké, mnohé majú vyše kilometra a tak sa zdajú, že sú blízko. Ten slabý odhad, ktorý máme z Tatier vžitý nám  nejak nefunguje a keď konečne prichádzame pod tie steny uvedomíme si ako čas v týchto rozľahlých terénoch rýchlo uteká. Zrazu nás pohlcuje tieň, ktorý vrhajú kopce a teplo ktoré nás sprevádzalo po celý čas na ľadovci tu nemá žiadnu silu. Vždy keď prejdem cez tú pomyselnú čiaru medzi tieňom a slnkom si uvedomím, že príroda sa proste nedá riadiť... Naopak, príroda je tá, ktorá nás riadi a my sa vždy musíme prispôsobiť ak chceme niečo dokázať a vyliezť.

Zbožňujem ten pocit po vylezení nejakého kopca... Či už lahšou alebo ťažšou cestou, ale je to pocit dobre vykonanej práce, pocit unavených nôh a rúk a pocit, že tam niekde dole na mňa niekto čaká a môžem sa s ním podeliť o svoje pocity a zážitky... Je jasné, že čím človek viac trpí tým si viac pamätá momenty a dlho mu ostávajú vryté do pamäti... Preto pocit po vylezení nejakej náročnejšej cesty je intenzívnejší.

Horolezec vylezie vo svojom živote mnoho ciest, no naviac si pamatá na tie, v ktorých sa najviac priblíži k svojmu limitu. Nikto z nás však nevie presne, kde má svoj limit. Každý sa chce k nemu, čo najviac priblížiť ale nikto ho skutočne nechce zažiť, pretože limit je čiara, ktorá predeluje príjemný zážitok od nepríjemného.

Ťažké nohy, ruky a boľavý chrbát od batoha mi pri zostupe akosi nevadia. Každý má nejakého autopilota, ktorý človeka dokaže priniesť späť... Pri tomto auto móde je moja myseľ totálne odpojená od tela a lieta niekde 3m nad unaveným telom. Sú to momenty, kedy si dookala priemetam čerstvé zážitky a ukladám si ich do šuflíkov na chvíle keď sa s nimi budem môcť podeliť s ľudmi, ktorých mám rád. Rozmýšlam taktiež nad minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Triedim si myšlienky a medzi ludí sa vraciam fyzicky unavený ale duševne opäť obohatený...

Čo sme zažili?

Výstup nádhernou cestou v severmej stene Petit Dru, Nord Couloir, M8 OS.

Cestu sme kôli nárazovému vetru z hrebeňa ukončili pred dvoma ľahkými ľadovými dĺžkami pod hrebenom.

Kľučové dľžky ťahal Ďuri Švingál.