Caption of the figure above.

Červená línia je trasa výstupu, zelená trasa zostupu, modrá - tade by to asi šlo......

V piatok ráno sadám na vlak smer Praha a až niekde pri Pardubiciach zisťujem, že vitálny pánko oproti mne je jedna z legiend nášho horolezectva Ivan Kluvánek. Hovorím si, že to začína dobre.

Cesta z Prahy do Wallisu je nekonečná, nechápem, ako to Mišo mohol dávať sám po práci na víkend na otočku. Nakoniec mi to tajomstvo prezradil: "chce to fakt veľké nadšenie".  Okolo polnoci pristávame na parkovisku v Zinale, Mišo si ustiela v aute a ja na betóne kúsok od chladnúceho motora. Noc vo výške 1600 metrov nie je práve najteplejšia a tak namiesto spánku pozorujem siluety okolitých kopcov a hviezdy nad nimi. Ráno sa budím premrznutý a nevyspatý, prvé kroky s ťažkým batohom ma ale zahrejú. Cesta na chatu má 11 kilometrov a nie je to žiadna prechádzka. Asi budem musieť viac trénovať so sviňou na chrbte. V asi v polovici cesty sa nám zjavuje Dent Blanche, krásny kopec s jednou z najťahších stien v alpách. Po intenzívnom výšvihu našťastie chytám druhý dych a po necelých štyroch hodinách sme na mieste. 

Caption of the figure above.

Samotná ľadová stena, z tohto miesta sa to zdal kúsok, ale má asi 500 metrov. 

Prvý pohľad na skutočné rozmery našej cesty mi takmer vyráža dych. Vyzerá to dlhé, vysoké, v hornej časti ľadové - už mesiac z tejto strany na vrchol nikto nevyliezol. Ale oveľa väčšie obavy mám zo zostupu hrebeňom Coeur, ktorý je posypaný snehom a nevidím v ňom žiadnu jednoznačnú líniu zostupu, keďže sa na konci rozširuje do mohutnej pyramídy. Pýtame sa ľudí v okolí chaty, kam sa chystajú - všetci idú normálkou na 4221m vysoký Zinalrothorn a náš cieľ sa im moc nepozdáva. Niektorí sa nás pýtajú, či si myslíme, že na to máme… Jeden horský vodca nám hovorí, že stena je ľadová a určite by do nej nešiel. 

O piatej ráno vyrážame do teplého rána. Musíme zostúpiť na ľadovec, ktorý obklopuje moréna. Keď na ňu neskôr vyleziem, uvedomím si jej skutočné rozmery. V skutočnosti má aspoň 30 metrov, z vrchu sa mi zdala takmer ako obrubník chodníka. Hodinu sa v tme potácame po kameňoch, kamienkoch a neskôr po ľade, pri veľkom balvane si obúvame mačky, lano ostáva v batohu. Teplé ráno sa na snehu a ľade mení na studené ráno. Liezť začíname pri prvom svetle. Úvodné pochybnosti a neistota miznú s prvými krokmi po rozbitom ľadovci. Ľahké lezenie pomedzi trhliny ku skale, ktorú sme si vyhliadli popoludní, je neuveriteľne zábavné, aj keď trocha nebezpečné. Hlavne pohľad do bezodných trhlín nie je práve príjemný. Po pár skokoch sa ocitáme pod ľadom obalenou skalou. Traverz nad trhlinou, ktorá končí až niekde v pekle je síce ľahký, ale priestor pod nami tomu dodáva tie správne grády. 

Caption of the figure above.

Vo výške asi 4000m po dolezení steny. 

Konečne sme na svahu, ktorý nás dovedie až do výšky 3500mnm (začíname v 2700mnm), kde budeme traverzovať pod samotnú stenu. Začína sa symfónia pre dva páry mačiek a cepínov, svah má miestami 50°, kvalita firnu je ale super, nič na nás nelieta a za 2 hodiny sme pri skalách, kde doprajeme lýtkam krátky oddych. Hlavy nám pri sedení padajú a tak sa dvíhame a traverzujeme do ľava, kde na nás zasvieti slnko. Stena sa javí blízko, na vrchole rozoznávame ľudí, ktorý na kopec vyliezli z Zermattu. Nálada je super, máme pocit, že už nás čakajú len samé príjemné veci. 

Zdanie však klame. Sypký sneh, ktorým sa musíme prebrodiť pod samotnú stenu je po kolená a ako keby to nestačilo, musíme kľučkovať medzi nechutnými trhlinami. Niektoré snehové mosty vyzerajú naozaj krehko a tuším sme sa pár krát aj pomodlili. Pod odtrhovú hranu samotnej vrcholovej steny nám to trvá dve hodiny a priamo pod stenou to všetko vyzerá úplne inak. Stena sa javí strmšie, dlhšie, vyzerá ako ľadový vlnitý plech na streche obrovskej budovy. Keďže Mišo prešľapával stopu (vraj robím príliš dlhé kroky a tak je mnou prešľapaná stopa nepoužiteľná), vyberiem sa preraziť cez asi 80 stupňový, najstrmší úsek steny. Prekračujem snehový most, pre pokoj duše okolo neho dávam slučku a Nomici zasekávam do firnu. Snažím sa vykopnúť nohy, ale hroty sa prerezávajú. Neostáva mi nič iné ako zhybnúť na cepošoch a už mastím hore. Po asi 20 metroch nájdem kompaktný ľad a robím štand. Keďže je stena ľadová, rozhodujeme sa ísť klasicky po stanovištiach. Po druhej dľžke ale zisťujeme, že tento spôsob nie je ani bezpečný (iluzórne istenia v zhnitom ľade) a hlavne veľmi pomalý. Začíname liezť súbežne. Lýtka pália, čas tlačí a stena sa zdá nekonečná. Nakoniec Mišo prebije nechutný prevej na konci steny. Po troch hodinách lezenia v stene sa k nemu prebijem aj ja. Vrchol, z ktorého vidno Matternhorn vynechávame podľa hesla "stena je prelezená" (chýba nám asi 40 výškových metrov). Sme dosť unavení, pohľad nadol je desivý, sneh na hrebeni nestabilný a prekrýva zákerný ľad. Smerom do Zermattu je prešlapaná stopa, my ale máme všetko presne opačným smerom… Voláme kamaráta na telefóne: "jsou tam slaňovací roxory kluci", radí nám Mišov kamoš žijúci vo Švajčiarsku. No čo keď na tom hrebeni nikdy nebol, hádam vie čo hovorí. Púšťam sa po hrebeni, žiaden choďák, opäť stojím na hrotoch, oba cepíny v rukách, pod riťou kilometer vzduchu a rozlámané ľadovce. Po hodine sa snehový hrebeň končí a na jeho konci vidím červenú slučku s majlónkou. Sľubovaný roxor to síce nie je, ale vlieva mi nádej do žíl. Na konci zlanenia… Nič. Mišo ale nachádza kus nižšie slučku s majlónkou, zlaňujeme a… zase nič. 

Nekonečné hodiny schádzame (riťou napred) po nestabilnom snehu, ktorý prekrýva ešte nestabilnejšie kamene. Občas urobím zlaňák, za ktorý by mi Duško Zajac udelil doživotný zákaz lezenia. Chata sa nepribližuje, čas letí. Vo výške 3200 metrov, stále 500 metrov nad ľadovcom, sme okolo 7-mej. Sneh mizne, ale ako zisťujeme, nič to nemení na tom, že sme nad niekoľko 100 metrov vysokým útesom. Netušíme, kam ďalej a tak vyťahujem telefón a volám 112 s nádejou, že nám poradia, kade nadol. Namiesto rady mi ale ponúkajú Air Zermatt. Spýtavo kukám na Miša… OK, tak nech prídu, zadáme GPS súradnice, opíšem, kde asi sme a čakáme. Už nás vidia, odlietajú ku chate, kde vysadia záchranára, ktorého k nám spustia na oceľovom lane. Mišo ma straší s príhodami o pricviknutých vajciach a obrátenom bunjee, ale pilot je milosrdný a pocit, že letím vo vzduchu 500 metrov nad zemou by bol za iných okolností priam opojný. Celá chata sa chce kuknúť na tých dvoch chudákov, my sa tým smerom radšej ani nekukneme a sadáme to vrtuľníka, ktorý nás o pár minút vykladá 10 metrov od auta… 

Kde sme urobili chybu? 

Asi sme to nemali vzdať, bivak by sme nejako prežili, aj keď tú noc pršalo/snežilo. Nemali sme bivakovacie vrece a ja som mal iba dva páry rukavíc, ktoré ale boli kompletne mokré. Až neskór som našiel obrázok, kde je nakreslená línia zostupu traverzom do ľava z nášho posledného miesta. Nemôžme vyniť kamoša na telefóne za jeho radu, mali sme sa riadiť vlastným inštinktom - najlepšie by bolo zostupovať do Zermattu. Nabudúce voláme heli len keď pôjde o život. 

Kde sme chybu neurobili? 

Normálny čas výstupu je za ideálnych podmienok (firn) je 6 hodín, nám to v ľadovej stene trvalo o hodinu viac. Celý rok poctivo beháme, lezieme, bikujeme, lyžujeme, kondične ani technicky sme nič nepodcenili. Na druhý deň som bez problémov vybehol po naše veci na chate (11km/1200 výškových metrov). Podmienky na zostupe boli ešte horšie ako v samotnej stene. Zvolili sme bezpečnejšiu možnosť zostupu. 

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

Obergabelhorn, severná stena, D+, 1300m, 55°