Je zjavné, že za toto zhoršenie vzťahov môžeme my, lezci. Pri obmedzovaní našej činnosti na skalách cítime hnev voči ochranárom – ako keby sme si neuvedomovali, že ich úlohou je iba nedopustiť, aby sme našim krásnym športom ohrozili záujem ochrany prírody (presnejšie Ochrany Prírody). V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim priblížiť mravenčiu prácu, ktorú za záchranu našej prírody denne vykonávajú títo rytieri ekológie a prispieť tak k vzájomnému porozumeniu.

P.S. Ani jedna podobnosť so skutočnými osobami a udalosťami nie je náhodná. Ide o lživú, nenávistnú a primitívnu invektívu.

Bartolomej Tupý je veľkým milovníkom prírody (samozrejme, len pokiaľ to neznamená chodenie po nejakom ponurom lese alebo driapanie sa do kopca). Mimo svojej kancelárie vychádza celkovo nerád. Jednak, (ako vie z rádia) je tam kopu všelijakých alergénov (niežeby bol na niečo alergický, ale prevencia je lepšia ako liečba, že), jednak sa oveľa istejšie cíti za svojím impozantným písacím stolom. Za počítačom ho takmer nebolo vidieť (takže ak sa aj náhodou niekto opovážil vojsť bez ohlásenia nikdy ho nepristihol pri zaháľke) a úzku medzeru medzi spodným okrajom monitora a stolom vyplnil úhľadným radom pečiatok. Keďže s počítačom pracovať nevedel, na monitor si nalepil fotku nahej Dolly Buster (šak skúste zohnať jej fotku, na ktorej je oblečená, že). Jeho pracovisko bolo teda útulné miesto, ktoré mu umožňovalo podávať nadľudské pracovné výkony, využívať svoju kreativitu, odbornosť a skúsenosti pre dobro veci. Okrem toho sa tam dalo skvele zašiť a v pohode stráviť aj celý týždeň bez toho, aby musel čo i len prstom pohnúť. Niežeby mal pán Tupý málo práce. Práve naopak – je námestníkom zástupcu pobočníka regionálneho splnomocnenca pre ochranu prírody.

Väčšina ľudí ani netuší akým náročným povolaním ochrana prírody v skutočnosti je. Často to pripomína skôr boj ako prácu. Človek je zo všetkých strán tlačený záujmami rôznych finančných skupín, majiteľmi pozemkov, starostami a miestnymi podnikateľmi, ktorí myslia len na zisk bez ohľadu na budúce generácie a v mene “rozvoja cestovného ruchu” alebo “zvyšovania zamestnanosti” by kľudne zničili prírodné hodnoty nevyčísliteľnej ceny. Napriek tomu p. Tupý vchádzal do veľkej budovy s nápisom “Ochrana Prírody” takmer vždy s radosťou. Áno, vedel, že jeho poslaním je dbať v prvom rade na záujmy Ochrany Prírody (a to aj v prípade, že by to znamenalo na záujmy ochrany prírody zvysoka kašlať). Iba niekedy prepadá pána Tupého z jeho práce pocit márnosti a vtedy si nie je istý, či mu za starých čias, ako stavebnému referentovi na MNV nebolo lepšie. Pravda, kaneláriu mal o polovicu menšiu, ale za jediné vyňatie stavebného pozemku z pôdneho fondu bral 500 Kčs v peknej diskrétnej obálke…

Zo snenia ho prebudilo krátke zaklopanie. Aha, dnes je pondelok, udeľujú sa výnimky. Našťastie má práca ochrancu prírody aj príjemné stránky. Bartolomej sa diabolsky uškrnul, schytil do ruky akýsi papier, sústredene sa naň zadíval a neprítomným hlasom zamrmlal: “Vstúpte”.

Nemusel ani dvíhať zrak, vedel kto je táto stránka. Matúš Jergáň, chovateľ kôz z blízkej dediny. Chcel by ich pásť v prírodnej rezervácii!!! Z toho človeka ho striasalo od hnusu. Neznášal chamtivcov, ktorým išlo o zisk na úkor prírody (hlavne, keď tak ako Jergáň nemali ani na poriadny úplatok).
“Dobrý deň pán námestník” pozdravil úctivo návštevník.
Pán Tupý trochu pookrial – tón bol plný poníženej pokory s príjemnými odtienkami strachu a zúfalstva. V dozvukoch bola síce akási tvrdosť, ale tú pán Tupý blahosklonne ignoroval.
“Mám tu to potvrdenie, že produkujem Biopotraviny, európsky certifikát zelenej farmy, vyjadrenie krajskej botanickej záhrady, že spásanie neohrozuje nijaké ohrozené rastliny, naopak, kozy kopytami delia trsy vzácneho paprčkovníka jemného a tým napomáhajú jeho rozmnožovaniu.” “Aha a ešte je tu povolenie hygienika, fotokópie zdravotných kárt všekých siedmich kôz overené notárom ako ste chceli, potvrdenie o kvalite nášho syra zo štátnej skúšobne a atest slovenskej komory chovateľov kôz.”
“Ľutujem pán Jergáň, ale to pasenie na krajnej lúke Vám nemôžem povoliť.”
Návštevník zalapal po dychu: “Ale pán námestník, veď ste vraveli, že to nebude problém, že tam pred pár rokmi ešte bývalé družstvo pestovalo zemiaky. Ja už mám predschválenú dotáciu, projekt ma stál 15 000! ”
Bartolomejova dobrá nálada bola fuč. Niektorí ľudia sú skutočne neskutoční. Veď celá dedina vie, že krajnú lúku chce od obce kúpiť predseda Slizák, rozparcelovať na stavebné pozemky a predať realitke z hlavného mesta. “Pán Jergáň, viete, že ide o územie v ochrannom pásme druhej nárazníkovej zóny rezervácie? Ochrana prírody má v takomto prípade prednosť! ”
“Ale veď rezervácia chráni Krajnú jaskyňu, čo jej tie kozy urobia!?!”
“Pán Jergáň, poznáte § 212 zák. 398/1981 Zb., písmeno a, odsek 3?”
“Nie, ale…”
“Tak sa so mnou nehádajte. Navyše na tej lúke rastie kriticky ohrozený papučník jemný.”
Matúš Jergáň pochopil, že prehral. Pokorne sa vytratil z kancelárie.
Poobede sa na Jergáňovie dvore hojdalo 7 čerstvých kozích kožiek. Tabuľa “Kozie syry - Ziegekäse” mala v prostriedku dieru tvaru a veľkosti päste Matúša Jergáňa, ktorého opitý spev sa miesil s hlasmi ostatných nezamestnaných chlapov v miestnej krčme.

Druhou stránkou u pána námestníka bol uhladený muž v stredných rokoch v obleku so spoločníkom, ktorého jedinou úlohou bolo vyzerať ako silný idiot, čo sa mu vynikajúco darilo.
“Dobrý deň pán Tupý”
“Dobrý deň pán riaditeľ” – Bartolomej vyskočil, aby návštevníkovi potriasol rukou – “Čo Vás ku nám privádza?”
“Potrebujeme rozšíriť ťažobné pásmo”
“O… Aha” - ochranca prírody zalapal po dychu, ale rýchlo sa spamätal – “A čože, čože? Veď pred mesiacom sme ho rozšírili až po hranicu rezervácie.”
“To nestačí. Pod Krajným kopcom je kvalita kameňa vyššia a my máme nový kontrakt na 40 miliónov ton.”
“Ale pán riaditeľ, vyťažiť a pomlieť na štrk Krajnú jaskyňu – to Vám ja nemôžem povoliť… Nooo, možno poznám pár ľudí na ministerstve cez ktorých by sa to dalo pretlačiť… ”
“To nebude potrebné, pozrite tuto: Vyťažíme len horninu pod Krajnou lúkou, do rezervácie vôbec nezasiahneme, len do ochranného pásma.”
“Je tu malý problem, pán riaditeľ” – nesmelo sa ozval Bartolomej. Ten pozemok chce náš predseda, ak by bol za rohom kameňolom, cenu pozemkov by to znížilo na minimum. Ľadový pohľad človeka v obleku prinútil Bartolomeja horúčkovito hľadať kompromis.
“Čo keby sme urobili výnimku na druhej strane kopca? Je tam skala dobrá?”
Pán v obleku vytiahol z krokodílej aktovky mapu a po chvíli vyhlásil: “Môže byť, ale to už je rezervácia. My nechceme mať nijaké problémy.”
“Ale pán riaditeľ, to bude v poriadku. Pozrite, posunieme hranicu rezervácie sem. Tak ostane ťažba dobrých dvadsať metrov od zmapovanej časti jaskyne – vidíte? A vy, keď pri odstrele náhodou naďabíťe na jaskynné priestory, ihneď ťažbu prerušíte a privoláte nás na zhodnotenie, však?”
Pán v obleku vyzeral chvíľku rovnako nechápavo ako jeho hrubokrký spoločník. Až keď na neho Bartolomej žmurkol, spamätal sa – “Ehm, samozrejme”.
“Výborne pán riaditeľ, nebojte sa, nemusíte sa o nič starať, osobne pripravím všetky papiere.”
“Ďakujem Vám za pochopenie pán Tupý” – návštevník sa vrátil k žoviálnemu tónu.
“Nie je začo pán riaditeľ, musíme predsa myslieť na budúce generácie” povedal úradník a myslel pri tom na svojho syna, ktorého rozostavaný dom požieral peniaze ako stádo kobyliek.
Tentoraz sa návštevník hneď chápavo usmial a podal mu obálku. Bartolomej Tupý si ju strčil do vrecka a panáčkujúc ako psíček odprevadil hosťa až k hlavnému východu.

Pri návrate stretol na chodbe kolegu Juraja Vydru – toho mladého ucháňa. Práve sa ponáhľal na mimoriadnu poradu, ktorá začala pred desiatimi minútami. Juraj Vydra bol u nich na úrade len rok, ale už si stihol narobiť kopu nepriateľov. Ani Bartolomej ho nemohol vystáť. Cítil k nemu zvláštnu zmes odporu a súcitu. To chlapčisko vôbec nevedelo, ako to v živote chodí.
Vydru zamestnali na základe výsledkov z univerzity. V 26 rokoch získal doktorát za výsledky 3 roky trvajúceho výskumu bobrov, ale Bartolomej (ktorý na to miesto chcel pretlačiť synovca ženinho švagra) už vtedy roztruboval, že to nie je nijaká kvalifikácia, veď on tie bobry neochraňoval, iba ich pozoroval a oni o ňom ani nevedeli. Ukázalo sa, že mal pravdu. Juraj Vydra sa večne túlal niekde po lesoch alebo ktovie kde, každopádne ho v jeho kancelárii takmer nebolo možné zastihnúť. Nečudo, že ho kolegovia pokladali za flákača. A navyše ten jeho vzhľad: wibramy, väčšinou zablatené, erárna flíska (ktorú ostatní nosili len na výročnú gulášpartiu) a večný ruksak. A potom tie jeho nudné reči pri zriedkavých spoločných obedoch v jedálni (Juraj bol vegetarián a s kolegami chodil na obed iba keď bol vyprážaný syr alebo dukátové buchtičky). Stále mlel o nejakých vtákoch ktoré pozoroval, kde si urobili hniezdo a koľko majú mladých. Alebo o nejakých zelinách – nikdy mu asi nedošlo, že to nikoho z kolegov nezaujíma. Celé osadenstvo úradu si však proti sebe definitívne poštval na minuloročnej gulášpartii na chate v Dubine. Keď okolo polnoci vymysleli preteky, kto na služobnom Jeepe skôr vyjde na planinu, krížom k potoku a späť k chate, okríkol ich ako malých chlapcov, že sú v CHKO a že sa tu práve kotia srnky či čo a že ich rev motora môže odplašiť od mladých a tie sa potom podchladia a zdochnú. Také pičoviny.


Prvý išiel predseda, mal čas 3 min 6 sekúnd. Druhý podpredseda rovných 12 min. Cesta do kopca bola už rozrytá od predsedu a chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že vedľa po lese sa mu pôjde lepšie. Na jeho cca 3,5 promile to však bol každopádne slušný výkon. V cieli mu Juraj vytrhol kľúčik a kričal na všetkých, nech sa spamätajú. Dostal po hube, ale zábava aj tak dlho nepokračovala. Tretí išiel Bartolomej a mal smolu. Už na planine vletel do jamy a stálo ho to 10 minút túrovania motora, kým sa odtiaľ vyhrabal. Potom v potoku vrazil do šutra, prepichol nejaký plech a z auta vytiekol všetok olej. Všetkým sa potom zdalo, že za nepojazdné auto môže Vydra. Odvtedy sa mu všetci vyhýbali a postarali sa, aby sa k ušiam predsedu dostala pravda o lenivom, zradnom a skorumpovanom zamestnancovi, nehodnom nosiť odznak s nápisom “Ochrana Prírody”.

Teraz sa však Bartolomej pobral za ním, lebo zabudol, v ktorej zo zasadačiek sa má porada konať. Porady mal veľmi rád. Vždy sa dosýta napchal obloženými chlebíčkami a oslávenec (úrad mal 360 zamestnancov) ulial nejaké to poldeci. Rodostný úsmev mu však zmrzol, sotva vošiel. Predseda Slizák stál zachmúrený za vrchstolom a zlostne šľahol pohľadom po opozdilcoch.

Ako všetci na úrade aj Bartolomej predsedu obdivoval a vážil si ho. Nikto nespravil pre Ochranu Prírody viac ako on. Napríklad ešte za komunistov dokázal získať 2 milióny na zalesnenie Šafránovej planiny. Tým pádom získala Ochrana Prírody 3 nové Tatry 613 a všetci, ktorí sa predsedovi pchali do zadku po 1000 Kčs mimoriadnu prémiu. Za zvyšok si postavil predseda chatu v národnom parku. Celé zalesnenie bolo dokonale zorganizované. Sadenice borovíc dodali ochotne zadarmo lesníci (ktorí už vtedy chápali, že čo je dobré pre Ochranu prírody, je dobré aj pre nich) a vysadili ich miestni pionieri (v rámci akcie “Stromami za socializmus”). Pravda tento úspech neskôr trocha skazili tie nešťastné borovice – keď vyrástli zatienili šafrány a tie bez slnka vyhynuli. Ale génius ako ich predseda, dokázal aj túto nepríjemnosť využiť v prospech ochrany Prírody: Časy sa zmenili a on vybavil grant z EÚ na obnovenie prirodzeného biotopu. Získali 20 mil. Sk = 2 nové Audi + 10 000 Sk na hlavu + byt pre syna predsedovho zaťa. Borovice zadarmo vyrúbali lesníci (polovicu zisku z predaja dreva zhrabol predseda) a planina bola v pôvodnom stave. Kontrolóri z Bruselu prišli v zime. Pod snehom sa črtala zvlnená planina rovnaká ako na fotografiách spred 20 rokov. Spokojne pokývali hlavami a odišli. Na jar rúbanisko zarástlo žihľavou, malinčím a bodliakmi. Ale dosť bolo oslavných ód na minulé úspechy pána Slizáka, poďme sa pozrieť späť do zasadačky, s akými prekážkami sa ochrana prírody borí dnes.

“Takže opakujem: ministerstvo požaduje redukciu stavu zamestnancov o 20%. Vraj máme najmenšiu plochu chránených území na 1 zamestnanca, ale podľa mňa je za tým ten článok v Kométe, že sme nechali vyrúbať storočný dubový les pod Králičím vrchom.”
“Veď ten les bol mimo ochranného pásma – nemohli sme nič robiť” bránil sa kolega Alfonz Brynda.
“Jasné Alfonz”, chlácholil ho predseda, “len to posunutie hranice ochranného pásma dva dni pred začiatkom ťažby nafúkli ako keby išlo o niečo nelegálne.”
“Presne tak, a pritom som tú zmenu vykonal v súlade so zákonom 321 § 6 odsek 3 písmeno e! Navyše tomu lesu vraj hrozila lykožrútová kalamita.” Potom Alfonz dodal ešte osvedčenú mantru: “Musíme myslieť na budúce generácie” (jeho dcéra študuje v USA).
“Máš úplnú pravdu Alfonz, ale to tu teraz nebudeme riešiť ”, ujal sa slova predseda. “Musíme niečo vymyslieť – nesmieme predsa dopustiť, aby utrpela Ochrana Prírody!” Všetkým v miestnosti bolo jasné, že zníženie ich stavu o 70 pracovníkov by sa rovnalo ekologickej katastrofe. Dali teda hlavy dokopy. Prvý nápad – prijať ďalších 70 ľudí a potom ich s polročným odstupným prepustiť sa všetkým pozdával. Predseda ho ale zamietol s tým, že keby to vyňuchali reportéri z Kométy, stálo by ho to miesto. Vo vzrušenej debate sa ozval niečí hlas: “Tak vyhlásme nejakú novú rezerváciu”. Všetci stíchli – bol to geniálny nápad (neskôr sa k jeho autorstvu hlásili aspoň desiati) – ak stúpne rozloha chránených území v okrese, zmení sa pomer plochy na jedného pracovníka a nebude dôvod prepúšťať!
Nápad bol samozrejme jednomyselne prijatý, ostávalo len vybrať lokalitu, ktorú ochránia pred zhubným vplyvom človeka. Každý sa horúčkovito snažil rozpamätať na nejaké vhodné miesto v okrese, bolo to však ťažké, lebo nikto sa v ňom veľmi nevyznal. Pravda okrem Juraja Vydru, ale ten sa už naučil držať hubu. Nakoniec vytiahli mapu a hľadali nejakú zelenú plochu, ktorá by ešte nebola rezerváciou. Ostávalo futbalové ihrisko, mestský park a záhradkárska osada. Tak vybrali mestský park a hneď aj priniesli atlas hmyzu a začali hľadať nejaké vzácne druhy, ktoré by tam mohli žiť a potrebovať ochranu. Asistentka Klára to rovno vpisovala do dôvodovej správy (mala na to vo Worde takú šikovnú šablónu): “Vzácne druhy bezstavovcov viazané na jedinečný biotop ohrozovaný ………………..” Potom tam prihodili ešte nejaké chránené rastliny a všetci sa zhodli, že to musí na ministerstve prejsť. Práve na kalkulačke prerátavali, koľko štvorákov na zamestnanca im to pridá, keď to mladý Vydra už nevydržal a ozval sa: “Ale veď ten park pred piatimi rokmi vyrúbali – teraz je tam Hypernova.” Ten čurák mal pravdu, tá mapa nebola práve najnovšia. Aj keď to nebola jeho chyba, všetci voči nemu pocítili prudkú nenávisť. Depresívne ticho prerušil Bartolomej, ktorý sa zožieral pre to ranné oklieštenie rezervácie kvôli kameňolomu. V tejto situácii sa o tom radšej nezmieňoval, ale teraz dostal nápad: “Nemohli by sme spraviť rezerváciu zo starého kameňolomu Srnčia?” (Pôvodne sa to tam volalo Srnčia jaskyňa).
“Veď je to len kopa balvanov po ťažbe, na to nám v Blave nedajú ani CHKO” poznamenal predseda.
Ale nakoniec vymysleli riešenie: kameňolom vyhlásia za potencionálne hniezdisko orla skalného a pre istotu podajú aj žiadosť o zaradenie do siete území európskeho významu. To asi neprejde, ale rezerváciu im potom už dajú na sto percent.

O pár týždňov už bola rezervácia “Srnčia” realitou a stále bola nádej aj na ten európsky cetifikát. Celý úrad však žil klebetami o Vydrovi, z ktorého sa (ako všetci aj čakali) vykľul bezcharakterný zradca záujmov ochrany prírody a prešiel na druhú stranu barikády – k tým bláznivým, nekompetentným, zo zahraničia podozrivo financovaným “lesoochranárom Vlkom”. Navyše do Kométy napísal veľký lživý článok o pomeroch na úrade.

A v tento pamätný deň si Bartolomej Tupý na stole našiel žiadosť horolezeckého zväzu o povolenie výnimky. Oblasť Srnčia je vraj už dlhoročne využívaná pre športové lezenie. Táto aktivita nijako negatívne nezasiahla do krajiny, o čom svedčí aj plánované vyhlásenie Srnčej za lokalitu európskeho významu.
Z takého prekrúcania faktov sa Bartolomejovi búrila krv v žilách – driapať sa na skaly, kde hniezdi orol skalný! A hlavne by to mohlo byť niekomu na ministerstve podozrivé, čo je to za rezerváciu, keď tam dovolia kde komu pobehovať. Záujem Ochrany prírody stojí predsa vždy na prvom mieste!

A tak je Vám milí priatelia iste jasné, že pán Tupý nemal inú možnosť ako z radu pečiatok vybrať tú s nápisom “Zamietnuté”.