Do Chaltenu sme sa dostali po 3 rokoch vyčkávania na pekné počasie. Túto sezónu sa tu zišlo neuveriteľné množstvo lezcov, ktorí, tak ako aj my s Evkou, očakávali famózne počasie. Táto vyhliadka sa vôbec nepotvrdila a neúspešné pokusy určite zďaleka prevyšujú stovku. 

Všetko sa to začalo stratenou batožinou. Neverili by ste, aké problematické môže byť v Argentíne doručiť stratenú batožinu z lietadla do mesta, v ktorom ste ubytovaný. Prvé okno pekného počasia sme tak premárnili telefonátmi, behaním na autobusovú stanicu a inými vybavovačkami. Najčastejšie zaznievalo slovo „manana“. Ale nakoniec nám všetko šťastne dorazilo do Chaltenu a my sme mohli absolvovať  aspoň vynášku vecí do bivaku Niponino, ktorý sme túto sezónnu odmietali opustiť.

Po Vianociach sa konečne ukázalo prvé jednodňové okno ideálne na lezenie. Náš prvý cieľ bola cesta Corallo 7b v západnej stene Aguja Rafael Juarez. Táto 500 metrová špárová línia patrí medzi najťažšie voľne lezené cesty v oblasti. Má len jeden voľný prelez a asi 3 opakovania. To, že sa bude jednať o riadnu petardu, sme zistili hneď v prvých dĺžkach. Takmer sa nám tam nanominoval známy belgický drtič Siebe Vanehe, ale odradili ho vyľadnené špáry, ktoré bolo treba obliezť ťažkými platňami. Tie nás doviedli do kútov, ktoré predstavovali 300 metrov širočín ako niekde v Adršpachu. OS prelez som ukončil v 13. dĺžke tesne pod kľúčovou pasážou. Tá sa ukázala byť dosť náročná, takže celkový prelez sa ustálil na klasifikácií 7a+, C1. Na vrchol sme doliezli tesne pred zotmením. Začala sa tá zložitejšia časť cesty. Nočný zlaňák totálne neznámou líniou v strašne silnom vetre. 30 metrové zlaňáky trvali nekonečne. Nakoniec sme na svitaní úspešne dozlaňovali pod stenu a  úplne zničení zostúpili do bivaku Polacos. Tu sme si museli dlhšie zdriemnuť a ešte ten istý deň zbehnúť  20 kilometrov do Chaltenu. Evka po tejto skúsenosti začala lepšie zvažovať naše ciele. Našťastie, počasie sa tak zhoršilo, že sme začínali byť vďační za každý vylezený meter.

Po Novom roku prišlo ešte neistejšie počasie ako dovtedy. 2. januára sme sa nechali zlákať kratučkým jednodňovým oknom opäť do Niponina. Tentokrát sme vyrazili v trojici spolu s naším španielskym kamarátom Guillermom. Guillermo vedel 5 slov po anglicky a ja s Evkou 5 slov po španielsky. Napriek tejto jazykovej bariére sme si užili veľa zábavy a nakoniec aj super lezenie ako jediní z campu. Guillermovi sa rovnako ako aj Evke splnil sen vyliezť si aspoň jednu cestu v Patagónii. Do Niponina sme sa skoro doplazili v brutálnom protivetre. Každého z nás sfúklo na zem niekoľkokrát. Chceli sme ísť vyliezť cestu Rubio Y Azul 6c, 400 metrov na Aguja de la Medialunu. Ráno však bolo treba presvedčiť spolulezcov, že silný vietor a sneženie určite ustanú a pri teplote -5 sa to určite bude dať dáko vyliezť. Nakoniec Evka s Guillermom súhlasili a ukázalo sa to ako dobré rozhodnutie. Snehu v stene bolo veľa, ale silné slnko vo východnej stene rýchlo nahrialo vzduch a dovolilo nám vyzliecť aspoň páperky. Na vrchole Medialuny sa dokonca upokojil aj silný vietor a my sme si mohli vychutnať pol hodinku na vrchole v krásnom počasí obklopení všetkými tými velikánmi ako Cerro Torre, Torre Egger, Standhardt, Fitz Roy. Na zlaňáku začal fúkať dosť silný vietor, ale nakoniec sa nám všetko šťastne podarilo zlaniť a ešte v ten deň zbehnúť 20 kilometrov dole do Chaltenu.

 

Medzitým konečne dorazil do mestečka zvyšok slovenskej a českej partičky. Ukázalo  sa ďalšie krátke jednodňové okno, ktoré sme chceli využiť. Tentokrát sme sa zbalili na 7 dní s cieľom prečkať zlé počasie hore, aby sme kratučké lezecké dni mohli využiť čo najefektívnejšie. Všetko opäť kvalitne vysnežilo, takže na lezenie ostali len nízko položené steny, ktoré sa dali vyliezť a zlaniť za jeden deň. Vybral som starú technickú cestu Bizcochuelo 6b, A1 z roku 1986 na El Mocho. Krásna logická 15 dĺžková línia, ktorá do dnešného dňa nemá voľný prelez. Všetko vychádzalo dokonale. Nástup, lezenie, technické dĺžky vyzerali, že budú v prvej časti voľne leziteťné do 7a. Do druhej časti steny bolo treba traverznúť 2 dĺžky  po hrebeni a pokračovať ďalej 5 dĺžok v severnej stene. Tam sa však totálne zmenil vietor a my sme si uvedomili, že nedokážeme zlaniť k našim topánkam a veciam na nástupe. Zhoršujúce sa počasie a vyľadnené posledné 3 dĺžky nás definitívne utvrdili v tom, že to dnes nemáme šancu doliezť. Zvolili sme útek západnou stenou a po 10 zlaňákoch sme boli dole nad ľadovcom. Jediný problém bol, že v lezečkách. Nasledovalo zliezanie, traverzovanie, brodenie snehu, lezenie späť pod nástup východnej steny. Nakoniec sme všetko úspešne absolvovali a tesne pred zotmením zostúpili do Niponina.

Nasledoval 3 dňový restday v dosť zlom počasí priamo v Niponine, ktorý zapríčinil, že Evka troška ochorela a začala strácať hlas. Boli sme teda nutení troška pozmeniť plány, pretože v takom stave určite nemohla ísť liezť a rozhodla sa nás počkať v campe. Ja som sa pridal k Smolovi a Šatavisovi, ktorí plánovali ísť liezť Chiaro di Luna na Exuperyho, ale nakoniec aj chalani zmenili plán a vydali sme sa opäť na Rafaela Juareza skúsiť novú cestu alebo druhú najťažšiu cestu v stene Bloods on the Tracks 7b. Všetky tieto  naše zámery sme po úvodnom 4 hodinovom nástupe zavrhli, pretože v stene bolo odhadom tak -7 a neznesiteľný vietor. Naliezli sme teda do najľahšieho možného variantu, ktorý sme videli - Artebelleza 6c. Všetko išlo super aj  napriek silnému vetru a kose. Ja som ťahal úvod. Šatavis sa chopil kľúčovej dĺžky nasledovalo zopár pekných kútových špár a traverz do východnej steny, kde sme sa napojili na vrcholový variant: De Klerk – Brugger za 6a. Tu sme sa dosť brutálne zapráskali a vyliezli nový variant tak za 7a. Tesne  spod  vrcholu Smolo dákou nešťastnou náhodou zlomil obrovský kameň, ktorý ho trafil do nohy. Všetkých nás oblial studený pot, ale nakoniec to nebolo až také vážne, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Na vršok Juareza som sa postavil v priebehu mesiaca druhýkrát, teraz našťastie za svetla. Na zostupe začalo fúkať totálne tornádo. Nepredstaviteľne silný vietor, ktorý s nami zametal ako s handrami. Začali sme mať dosť vážne problémys lanami, pretože silný vietor ich zmotával a zafúkaval úplne mimo líniu. Situácia sa ešte zhoršovala pretože Šatavis začal strácať zrak, až nakoniec vôbec nevidel na jedno oko, na druhé len rozmazane. Pri naťahovaní lán v zlaňáku sme skúšali asi všetko - od spustenia jedného človeka, navešania uzlov na sedák až po zmotanie lana do batohu. Posledná možnosť sa ukázala ako najefektívnejšie. Zlaniť však viac ako 30 metrov bolo počas celého zostupu úplne nereálne. Tesne pred zotmením sme sa konečne dostali do kuloáru pod Juarez a začal sa 4 hodinový zostup do  bivaku Polacos, kde nás čakala Evka. Druhý deň sme konečne po 7 ňoch zostúpili do Chaltenu a dopriali si vysnívaný steak.

Pre Evku to bol posledný trip do hôr, keďže termín jej odletu sa výrazne priblížil. Na ďalší mesiac ju vystriedal Jozef Krištoffy, s ktorým sme hneď v najbližšom okne udreli do cesty Ragni v obrovskej severozápadnej steny Poincenotu. Ale túto story Vám porozprávam až nabudúce...

 

Pozdravujem z Patagónie

 

Ondrej  Húserka(Mountain Equipment, Beal, Lyofood, Marva)