Sezóna bola pre mňa viac ako úspešná, tak z pohľadu výkonov, ako aj času stráveného na skalách a v nových oblastiach a na jej konci, niekedy v novembri 2017, som bol veru spokojný :)
Pri pohľade dopredu sa však neodvratne natískala predstava niekoľkých mesiacov na preglejke a, ak by som našiel odvahu, možného vymrznutia pod niektorými z lokálnych šutrov. Núkala sa však aj iná, lákavejšia varianta - zimný výjazd. V hre bola najprv bouldrová Amerika, bezpochyby úžasné dobrodružstvo, no pri brúzdaní internetmi som narazil na rovnako lávakú možnosť - Leonidio, oblasť, ktorá mi už niekoľko mesiacov behala po rozume a vyskakovala na mňa z webu aj nášho Horolezca. Zo srandy som skúsil do Skyscanneru nahodiť letenku Bratislava-Atény a dátum niekde ku koncu januára a čuduj sa svete, bola tam. A ešte aká, cca 70€ tam a späť! Srdce sa mi rozbúchalo, ruky sa začali potiť... dobre, nebudem dramatizovať, jednoducho som si to nechal chvíľu prejsť hlavou, spísal som, čo bolo treba a napísal som Janke, či sa neprídá. Toľko ku genéze, poďme na to, tu je náš výlet za olivami, fetou, baklavou, ale hlavne slnkom, teplom a oranžovým vápencom do gréckeho Leonidia!
Hneď po Janke sa do partie pridali Maťo a Stanka, o nejaký čas Filip a bolo rozhodnuté, 30. januára vyrážame! Už len maličkosť, dokončiť skúšky...
Ale podarilo sa! 26. posledná, vybavená na Cčko, dovolenkový mód nahodený.
Let bezproblémový, autíčko napratané a cesta dlhá a krútivá, no nakoniec prichádzame do Leonidia niečo okolo desiatej večer. Oslava Maťových narodiek zaistí večernú zábavu a neskoršie ranné vstávanie. Vo veľkej pohodičke sa vyberáme do prvého sektoru.
Theos bol miestom ako stvoreným pre vyhriatie našich slovenskom skrehnutých údov. Poloha celý deň na slnku a príjemných 17 stupňov mali za následok vyhrnuté nohavice a vyzlečené tričká (kraťasy sme si, poväčšine, zabudli).
Rozliezli sme sa v cestách do 6c+ (po našom 8-), neskôr do 7b, krásnych, dlhých a plných "ježov" v tvare brokolicových hlavičiek. Nám neskúseným sa zapáčili natoľko, že sme si vybrali líniu len a len po nich, čo bolo síce krásne, ale z hľadiska kože "netaktické". Všetci sme si však zaliezli dosýta a čo bolo hlavné, bolo nám teplo!
Podmienkou motivovaní a sunshine-om povzbudení sme si na deň 2 vybrali Sabaton, sektor so severnou orientáciou, takže prišiel rad aj na páperku. Krásny opustený olivový sad na kamenných teráskach, výhľad na more a samota. Čo chceš viac?!
Na rozlez pár ľahších, no pomerne výživných sedmičiek, potom každý svojim smerom. Mne sa podarilo na OS preliezť Torrelis Toys 7c? (asi 7b+), Filip a Janka skúšajú tiež, prekrokujú, no šetria sily na ďalšie prelezy.
Tie prišli onedlho v podobe platňového Uprising 7a+. Vďaka Maťovmu softu sme si ho mohli s Jankou dať na Flash, Maťo poslal druhým. V bouldrových kruhoch sa tomu nadáva sku.... flashisti, keďže nám Maťo soft vymyslel, no sám pri prvom pokuse spadol. Nevadí, druhým to išlo ako nič!
Filip dolieza Uprising ako posledný...
...už pri západe slnka...
... flashom posiela, a my si ešte užívame tú trošku gréckeho gýču.
Twin Caves je jedným z najznámejších sektorov Leonidia a je to presne to, čo si človek predstaví pod pojmom "zahraničné lezenie". Obrovské ciagle, cesty do 35 metrom a to všetko poriadne do kopca. Už pri prvom pohľade mi zažiarili očká a trochu sebecky som nechal ostatných za sebou, aby som mohol vyšprintovať pod skalu ako prvý. Keď som sa pod ňu zadýchaný dostal, ešte chvíľu som behal ako dieťa vypustené na novom ihrisku, nemohol som sa nabažiť atmosféry jaskýň-dvojičiek a ich tufovej výzdoby. Ale dosť bolo výlevov, ide sa liezť!
Ešte predtým by som však rád predstavil Bertíka a Karolínku. Brat so sestrou z Čiech, ktorí prišli spolu s rodičmi na dovču. Aká to bola dovolenka pre rodičov, netušíme, no na relax sme to ozaj netipovali. Už pri príchode FIlip správne odhadol, že rodinka bude niekde od našej severo-západnej hranice a aj napriek tomu, že by sme neradi robili stereotypné závery, na tomto výjazde sa nám všetky partie našich niekdajších spolukrajanov zdali poněkud... zaujímavé. Hlášky Bertíka a Karolínky nás sprevádzali celým výjazdom a je to koniec-koncov Bertík, ktorého výrok dal meno tomuto článku, keď na svojich rodičov kričal zo skaly "todle je ten úplne nejhorší sport na celým světě"! Ďalej to bolo napríklad ľúbezné zvolanie "ty debile, já tě zabiju", ktorým sa snažil Karolínke, ktorá ho istila, naznačiť, aby mu povolila lano. Karolínka liezla výborne, no podľa plaču a kriku sa zdalo, že si to až tak neužíva. Každopádne dúfame, že rodinka mala dobrý výlet a rodičom držíme palce.... (A do konca výjazdu sme pozorne sledovali, či sa v okolí nenachádza čierna dodávka...).
Janka si v Twin Caves veľmi nezaliezla, za čo sa jej chceme ospravedlniť, s Filipom sme sa zakusli do projektov a trvalo to dlhšie, ako sme predpokladali. A nakoniec sme ani jeden vlastne nič nevyliezli... Po zvyšok výjazdu sme sa však snažili dať si pozor, aby sme Janku znovu nenechali v móde "belay bitch". Vromika Myala 7a+ je jedna z troch ciest, ktoré v ten deň stihla skúsiť, v dlhom kroku na úvod jej však Miury podkĺzli.
Aspoň Filip Vromiku poslal hneď prvým.
Maťo sa na deň zakusol do starého pytla Chipotle 7c, no nakoniec aj ten odolal.
Filip s Jankou si vybrali ako projekt dňa klasiku sektoru, Bonobo 7b+ po obrovských tufách, kde sa miestami okrem kolien dal založiť aj chrbát.
Nakoniec však ani jeden z nich neposlal, Filipovi už ku koncu dňa nestačila para a Janke nevydal čas... (ozaj nás to mrzí!).
Ja som mal cieľ jasný - Tufandago 8a+. Napriek tomu, že bolo obtiažnostne na mojej hranici a ani som počas výjazdu nemal v pláne takúto ťažkú cestu veľmi pokúšať, odolať som nemohol, línia to bola ozaj skvostná! Podarilo sa mi ju skroknúť...
...nacvičiť...
...a elegantne vyletieť z cruxu (po vzore Jánošíka). Nevadí, projekt počká, je sa po čo vrátiť!
(okrem Janky) Sme si všetci zaliezli dosýta...
... a húpanie sa v previsoch bola tiež sranda
A keď nás na prahu domu čakala domáca s deckami a takýmito koláčmi, boli sme zrelí na pôžitky rest-dayu.
Leonidio sa nachádza len pár kilometrov od mora a bol by hriech sa k nemu aspoň nepozrieť. Jediná Stanka nabrala odvahu a aj ho okúsila, no už zo záberu je vidno, že more ani vzduch nemali zrovna dovolenkovú teplotu.
Antické umenie a architektúra, základ modernej kultúry? Nuž, ako povieš...
Typická dovolenková fotka. Až na tú páperku...
Po prechádzke v prístave sme sa vybrali na auto-výlet nekonečnými zákrutami na náhornú plošinu a späť.
V skratke, keď už aj šofér povie, že mu zo zákrut bolo zle, viete si predstaviť, ako sa cítil zvyšok posadáky. Výhľady boli ale parádne! A keď si predstavím, že toto všetko majú za barákom!
Prístup do Marsu, nášho ďalšieho sektoru, je o niečo dlhší, no turistika pekná. Mali ju najmä Janka s Filipom, ktorí si nadbehli a potom sa stratili. Nakoniec sme sa však všetci pokope našli a bol čas ochutnať skalu ako z iného sveta.
Áno, ozaj bolo také teplo! Ale len doobeda, poobede prišiel tieň a s ním podmienka.
Janka si medzičasom vybrala dlhánske Boubouki extenstion 7a+.
No keďže vytrvalosti má za troch, ladne sa v ňom prešla.
Filip je bouldrista telom aj dušou a tak mu cesta až tak nesedela. Hodnú chvíľku si v nej pobudol a snáď mu aj ubudlo trochu z toho bieleho sfarbenia, ktorým ladil so skalou.
Maťo si vybral takisto dlhú, 40 metrovú vytrvalostnú dardu Chuck Notis extension 7c.
Cesty v Marse sú nevyspytateľné, v polke steny radikálne menia charakter.
Zatiaľ čo Janka stepovala v platničke po malých stupoch, Maťo musel v polke svojej cesty zadrtiť boulder po dvojprstovkách na prečínsky štýl.
Skúseností má však kopu, vytrvalosti ešte viac...
... a tak sa mu Chucka podarilo zbombiť na RP prvým pokusom (časť k prvému zlaňáku za 7a+ vyliezol už počas minulých návštev, no komisia zložená z členov našej výpravy by mu kľudne uznala aspoň Flash!)
Úloha: nájdi Brita!
Filipovi sa v Marse darilo, zvýšil si maximum prelezom Snickers 7b+. Vedel presne, čo robí, cesta má hneď na začiatku ťažký boulder o jednom ďalekom kroku do lišty, zvyšok je už relatívne dobrý, treba sa len dogúľať do platne a nespanikáriť. Dobre ty!
Élona, ďalší z tých ikonických sektorov! Obrovská previsnutá doska kde-tu preťatá žilkami túf a plná ciest od 7a do 8b+. Pre mňa osobne snáď najkrajší sektor výjazdu.
Platí tu však heslo "tufařina, to je dřina!" (copyright Maťo). Zakladanie kolien je viac ako nutné a konkrétne Janke táto technika veľmi nevoňala.
Napriek tomu však skúšala, čo prišlo pod ruku a my s ňou.
Ernie 7b+ dal Maťovi šancu ukázať, že ohybnosť určite nie je jeho slabinou (dobre, aj dĺžka spraví svoje, ale spraviť takúto roznožku chce dobré rozstrečovanie!). Druhým pokusom už si hovel v denníčku.
Mojím cieľom bola jedna z najvýraznejších liniek jaskyne - Kopakabana 7c. Do karát mi hrali expresky, ktoré si v ceste niekto nechal a celý deň po ne neprišiel, evidentne si cestu nechával ako projekt, tak prečo nie? Dlhá linka s bouldrom na začiatku a lezením po krásnych vytečených ciagľoch s množstvom kolien...vedel by som použiť veľa superlatívov. Nedivím sa, že aj Riči si ju v sprievodcovi označil notičkou...
Kopakabana mi kapitálne nesedí. Keďže som dlho skoro výlučne bouldroval, moja vytrvalosť nie je úžasná, stisky a silové kroky tiež nie sú zrovna mojou doménou. Napriek tomu sa mi cesta neskutočne páčila a zviedol som v nej osobne najväčší boj celého výjazdu. Prelez ku koncu dňa bol po opúšťačkách a sťažovaní sa odmenou tak sladkou ako Haribo malina!
Počas výjazdu som dostal smrteľnú chorobu - soplík! Vrecko páperky som mal plné vysmrkaných vreckoviek, vypil som približne 9 litrov čaju za tri dni, naparoval som sa niekoľkokrát denne a ako sunshine som niekoľko dní pil Stankinu zázvorovicu. Aj z toho dôvodu som vynechal deň, kedy ostatní išli pozrieť nový sektor Kamares. Vraj som prišiel o dlhý a adrenalínový nástup, zostup kĺzaním po suti a rozdrobenú skalu. Nuž nevadí...
Deň po mojom maródení sme si dali restday všetci, inak sa nedalo, lialo tak, že nám hory na chvíľu úplne zmizli v hmle a pred domom nám začala tiecť riečka. Ideálny čas na pozeranie seriálov a všeobecné leňošenie. Poobedie nám však, okrem predchádzajúceho záberu na Kokkinovrachos, v preklade červenú skalu, ktorú sme mali hneď nad barákom, prinieslo aj takúto parádnu dúhu!
Deň po daždi bol zároveň predposledným dňom nášho gréckeho dobrodružstva. Po predošlej prietrži sme zvolili previsnutý sektor otočený na juh a v relatívnom závetrí, La Maison des Chevres. Sprvu sme boli sami, v priebehu hoďky-dvoch ale prišila poľská detská výprava, za nimi nemecká dvojica, švajčiarska dvojica, rakúska dvojica... nuž, náš nápad asi nebol až taký originálny.
Napriek plnke sme si zaliezli dobre, aj keď počasie stále neprialo. Stalo sa vám niekedy, že je nad vami azúro a napriek tomu prší? My sme to najprv pripisovali sfukovaným kvapkám z previsu, no keď už regulérne pršalo, zostali sme v pomykove. Maťo mal akademické vysvetlenie - dážď z neďalekých hôr, kde evidentne pršalo, bol silným vetrom nadnesený a kvapky premiestnené tak, že nám padali rovno na hlavy. Mhm, asi tú geografiu neštudujem dostatočne dlho...
A čo sa nám podarilo? Hlavne si udržať dobrú náladu aj napriek prehánkam a silnému, studenému vetru. Okrem toho sme vyliezli X-Mas 7a+, "antiskvost" Thum Thum 7a+ a mne sa podarilo doplniť si výjazdové ambície - poslať 8a. Dve v jeden deň. Z toho jedno na Flash. Dobrý softvér od poľskej dvojice, dobrý výber cesty a všeobená podpora zdola aj z vedľajšej cesty, kde visel jeden zo švajčiarov stáli za zvýšením môjho flash maxima. Nejaké pričinenie na tom mám ale aj ja a môžem úplne sebecky prehlásiť, že som bol s vlastnou výjazdovou formou ozaj spokojný
Aďo