ThinkBIG!USA2016 - Záverečný maratón

Niekedy to proste tak býva, že keď sa zameriate na jeden projekt, po jeho vylezení si uvedomíte, ako vlastne málo ste vyliezli iných pekných bouldrov. Preto keď idem niekde prvý krát, nestrávim v žiadnom bouldri viac ako hodinu. Ďaleké destinácie do ktorých v poslednom čase chodím sú však už iné. Už sa nedá naliezť cez deň 10 pekných ľahkých bouldrov. Už sa treba len rozliezť a pustiť sa do restov z minula.
Tento rok to bola moja už štvrtá návšteva Bishopu a hoci tam bolo ešte zopár sektorov, kde som vôbec neliezol išiel som tam s cieľom liezť ťažké veci. Vedel som, že bez Mandaly sa vrátiť nemôžem a odpadol mi veľký kameň zo srdca keď som ju konečne dobil, rovnako podstatný bol pre mňa ale aj posun v iných ťažkých bouldroch. Nie vždy musíte z výjazdu odchádzať s vyčisteným sektorom, občas stačí, ak cítite progres, lebo viete, že na miesta, kde sa cítite dobre sa budete vracať zas a znova.
Môj prerod z preglejkového pretekára na skalného lezca ešte nie je úplný, ale už dnes strávim na skale viac času ako na preglejke a napriek tomu, čo sa hovorí, že na skalách človek slabne, hýbem sa v mnohých bouldroch podstatne lepšie ako pár rokov dozadu. Som možno slabší (a na preglejke to cítiť fest), ale zvykol som si na skalné ihrisko, kde žiadny pohyb nie je presne povinný a ja tak môžem improvizovať, prispôsobiť si kroky ako potrebujem a ako mi vyhovuje.
Videá k bouldrom pozerám zriedka a aj to len keď ich má zrovna Humpi na telefóne. Baví ma ten proces objavovania, to zvykanie si na boulder, snaha o čo najlepšiu vizualizáciu pohybov, pred tým ako ich spravím. Až do chvíle kedy už viem, že je všetko vymyslené a už to treba „iba“ spraviť celé a bez chyby. Odpozoroval som, že rovnakou „poruchou“ trpím aj v práci. Vymyslieť projekt, nadchnúť sa preň, rozbehnúť ho a dostať ho do štádia, kedy sa stáva rutinou, to mi ide. Tých zvyšných minimálne 25% je boj, často prehratý. Keď máte život úzko spätý s lezením, začnú sa vynárať takéto zaujímavé paralely a je dobré si ich uvedomiť a niečo sa z nich naučiť. Pracujem v oblasti zážitkového vzdelávania a bol by som pokrytec, ak by som chcel od svojich klientov, aby si precvičovali mäkké zručnosti na aktivitách bez priameho súvisu z ich každodennou prácou a potom si ich preniesli do bežného fungovania, ak to neviem spraviť sám na sebe. Aj preto som si povedal, že je čas začať veci doťahovať do konca. Bolo by krásne myslieť si, že sa hneď všetko podarí, ale tak ako La Arche minulé leto v Rocklands, tak aj Mandala bola prvý krok a našťastie nie posledný v rámci tohto výjazdu.
Na takéto predsavzatie je samozrejme potrebná aj nejaká tá vonkajšia motivácia. Na to je recept jednoduchý: zoberiete jeden veľký karavan, pridáte 9 lezcov, podlejete pivom, cvrknete štipku whisky s pomarančovou príchuťou,  a už len čakáte kým atmosféra zovrie do teploty vhodnej na hecovanie a stávky. A tak sa stalo, že ako sme oslavovali môj prelez Mandali, uvarili sme si s Karinou stávku o vlasy. Bola to aktuálna téma, keďže z Kuba aj Peťa sa už stali punkáčské hviezdy a strojček ešte fungoval.  Stávka bola primerane jednoduchá a úmerná výške promile, nič sofistikované. Skrátka, buď Karina do konca výjazdu vylezie ďalšiu V9 a ja ďalšiu V12 alebo je osud nášho ochlpenia v rukách toho druhého spolu so Zdeňkovým strojčekom. Rýchly inventár V12tok nevypľul veľa možností. Evilition až na vrchol? Ouuu jééé bejbe, ale to raz vyleziem pre sebe nie kvôli stávke. Mystery? Keď snežilo, tak tie kroky celkom išli... Maze of death? Treba ísť pozrieť, najlepšie aj s metlou, lebo výlez bude asi zasnežený... Kill on sight? Hmmm, pred 4 rokmi som v tom bol temný, ale Humpi s Marekom to vyliezli dosť rýchlo.
Kubo bojuje s Acid wash right V7
 
Nakoniec rozhodol výber oblasti – Happy boulders. Znamenalo to pomerne jasný výber: Kill on sight. Karina tam mala rozlezený Acid wash right hneď na druhej strane kameňa, tak sa spustili preteky a bude to o chlp! – doslova.  Vágne som si pamätal, kde bol problém pred 4 rokmi – ďaleká špička, ktorá musí byť tutovo založená, aby podržala v ťažkom kroku do spoďáku. Po vystriedaní niekoľkých párov lezečiek som ju tam konečne vedel podržať - každý desiaty pokus. Ako to už ale býva, jeden problém vyriešite a príde hneď druhý. Špička začínala konečne držať, ukázalo sa však, že až moc, lebo ju neviem vybrať tak aby ma to nevystrelilo preč. To už bolo treba začať čarovať a vymyslieť niečo neortodoxné. To mi našťastie ide a tak po pridaní pár vlastných tanečných kreácií bol problém vymyslený a pripravený na vylezenie. Už len tých povestných 25%.
Karina skúša Acid wash right sit V9
 
 Na druhej strane sa zatiaľ odohrával neúprosný boj s Acid wash right do ktorého sa zapojil aj Kubo a Renča, kým Zdeněk, Braňo  a Peťo leštili chyty v originál Acid wash V10. Karina to zo stoja mala už vylezené, ako to už ale býva, keď sa stane z V7 pridaním jedného kroku zo sedu V9, ten krok zväčša nebýva ľahký. Obdivovali sme baletnú metódu, ktorou by to pre mňa bolo neleziteľné, ale prelezu sme sa nedočkali. Kubo mal hafo pekných pokusov, ale prechod na hranu mu s malým rozpätím robil výrazné problémy. Chalani v originále tiež spravili pokrok ale zatiaľ bez výsledku. Radšej som rýchlo ušiel na svoju stranu kameňa nech sa nenakazím. Chvíľu to vyzeralo, že tá bezprelezová viróza sadla aj na mňa, lebo špička zas nedržala. Našťastie, už som vedel, že to ide, lebo som to skrokoval a cítil som, že spojenie je len otázkou času. Keď tak sa do toho vrátim inokedy. Našťastie ale nebolo treba a ďalším pokusom som to dofunel až hore a víťazoslávne som si prehrabol ofinu a uhladil bradu.  
Humpi alias Captian Hook V5
 
Ja už som bol na poriadku tak som nechal Humpiho nech zvolí smer a ďalší boulder. Prebehli sme si narýchlo znova celé Happáče a zhodli sme sa, že je čas na ľahké a pekné veci, ktoré sme doteraz ani len nevideli, nie to ešte liezli. Prvým skvostom bol Captain Hook V5, ktorý dostál svojho mena – aspoň v Humpiho podaní. Po ďalšej V5 (Sidepull Problem) sa k nám pridala väčšina skupiny a na Acid wash right zostala už len Renča s Kubom. Všetci sme si vyliezli Hamtaro V8 a pustili sme sa do technickej stienky za V7 s názvom Not another Brit in Bishop. Tento krásny, bouldrík, ktorý vyhadzoval v každom kroku sa stal žiaľ Karine osudným. V poslednom kroku je vypadla noha zo založenej päty a ako sa snažila ešte udržať tie otvárajúce sa dvere, škaredo si natiahla prst. My s Humpim sme si tiež ešte koledovali o úraz vo vysokom Highbrow V8, kde bol veľmi trefný výrok – Onsight nebo smrt! Našťastie sme to flashli a dali si ešte pár pekných šestiek.
 
Humpi a Tomaso v Sidepull problem V5
 
 
Karina v jej osudovom bouldri Not another Brit in Bishop V7
 
Humpi vo vzdušnom highballe Highbrow V8
 
Ak sa začínate obávať toho, že som sa trošku moc rozpísal o jednom dni, keď ich máme pred sebou ešte 6, tak sa nemusíte triasť. Tento deň bol kvalitatívne aj kvantitatívne môj najlepší a keďže sme trošku neuvážene zvolili stratégiu a muerte a škrtli všetky rest daye, liezlo sa veľa ale vyliezlo len málo... Z Happáčov sme boli s Humpim celkom rozbití a tak sme deň začali chodením.  Bardini boulders sú síce tak na 40 minutovú prechádzku od hlavného parkoviska a sú tam značené iba 3 bouldre: Maze of death V12, The Beautiful and damned V13 a This side of Paradise V10, ale okrem toho že všetky tri sú fakt skvosty, je tam kopa balvanov ponechaná prvoprelezcom. Keď raz budem veľký a odvážny prídem si tam vyliezť This side of Paradise, lebo impozantnejšiu linku za V10 je aj v Bishope ťažké nájsť.
This side of Paradise V10, zatiaľ len sen...
 
Po tom čo sme sa vrátili z prieskumu sektora Bardini boulders vyzdvihli sme Renču, Braňa a Kuba a vybrali sa na Get Carter boulder (tam sme pred 5 rokmi zapadli s karavanom, tak Braňo tam vtedy vôbec neliezol). Seven Spanish angels je klasika ktorú si museli všetci povinne vyskúšať a Humpi doliezť v teniskách – aj on svoj prelez venoval Marekovi Leitmanovi. Na druhej strane sme si s Humpim dali aj Michael Cain v9 a Humpi aj Twin Cracks V9, ktorú som ja už mal vylezenú z minula a so západom slnka sme sa vrátili do karavanu.
 
Humpi a Kubo v Seven Spanish Angels V6
 
Tomaso v dynamickej V7
 
Ďalší deň sme opäť strávili v Buttermilks, kde sme s Humpim skúšali Mystery, ktorá nás v ten deň riadne vyfackala. Hoci Humpi mal pár dobrých pokusov, išli sme sa už len doraziť do Sharma traverse V10, ktorý sme tak akurát skrokovali a išli si lízať rany naspäť do karavanu. Peťo väčšinu dňa bojoval s Bubba Gumpom a neskôr so Sharma traversom, ale ani jedno nepustilo.
 
Peťo a Humpi skúšajú Sharma Traverse V10
 
Keďže ďalší deň mal byť druhý rest day, rozhodli sme sa, že je to ideálne na skúšanie ďalšieho nášho restu z minula. Haroun and the sea of stories V11 je bývala dvanástka, ktorá tvorí bizarný nástup do bishopovskej vysokej ultraklasiky The Fall guy V9. Humpi nebol v tom správnom rozpoložení, ja som tam ale strávil chvíľu, ale aj napriek tomu, že som začiatok rozlúskol rýchlo, nemal som už silu na ťsžký krok v deviatke. Humpi sa ale pustil do Stained Glass V10 kúsok od Harouna a jeden pokus vyzeral veľmi nádejne, škoda, že nemal viac bojovnú náladu a neskúsil to ešte zopár krát. Poobede sa Renča pekne hýbala v Bowling pine ale tiež jej chýbalo tých mojich 25% a na Iron mana sa už nenechala nahovoriť.
Tomaso v Haroun and the sea of stories V11
 
Humpi v poslednom kroku Stained Glass V10
 
Braňo v neznámom bouldri
 
 
Renča v Bowling pin V5
 
Chodenie sa nám s Humpim zapáčilo a tak sme sa cez náš posledný deň v Bishope vybrali do najvzdialenejšej oblasti Buttermilks - Pollen Grain. Tentokrát sme vyrazili všetci a v plnej poľnej a dobre sme spravili, lebo posledný deň býva Humpošov najlepší. Rozliezanie bolo čistá tortúra, ale keď rozbehol vlak, bol už nezastaviteľný. Najprv vyliezol v rýchlom slede dve V9 a chvíľu na to Jedi Return V10. Skúšali sme aj ďalšiu V10, na tú však už piaty deň lezenia neboli prsty ani odvaha. Odvahu však vyhrabal Braňo z utajených zákutí svojej duše a hecol sa v nádhernej linke Jedi mind tricks V4. Renča si flashla na Beekeeperovi tiež jednu V4 a bol čas rozlúčiť sa s Buttermilks a Bishopom.
Braňo dolieza V2
 
Humpi v krásnej vysokej V6 v Pollen Grains
 
Humpi ladí Jedi returns V10
 
Braňo v Jedi Mind Trick V4
 
Peťo na Beekeeper bouldri
 
Humpi, Renča a Peťo ďalší deň odlietali z Las Vegas a tak sme sa cez deň už iba motali v meste a večer sa pripojili k českej partičke, ktorá z Bishopu odchádzala skôr lebo si chceli pozrieť Death Valley a Hoover Dam. Posledné dva dni sme liezli ešte v Red Rocks, respektíve v Kraft Boulders, kde sme sa vydali konečne do Get away canyonu s novým sprievodcom a našli sme tak aj ultraskvost Abstraction V8, kde som si ja skoro pošpinil trenky – obliny a bočáky ničomné, výška ničivá, dopad nič moc a nohy nič. Jeden z tých zážitkových bouldrov, kde sa nadriete viac ako musíte, lebo sa bojíte čo len jeden krok spraviť na menej ako 120% a chytači to prežívajú s vami. Na druhý deň sme si robili ďalej radosť skrz strach a liezli sme všetky ľahké bouldre na prominentný kameň  the Cube vysoký 8 metrov. Kubo mal celkom na krajíčku pri zleze, keďže najľahšia cesta hore je Perfect Poser V1, ale najľahšia cesta dolu je ubiehajúca polica za V2. Nič iné ako highballové zábavky sme už nestihli, keďže začalo pršať a tak sme skočili na posledný hambáč a pivo do Vegas a hurá na lietadlo...
Kubov veľký projekt v Kraft Boulders - Alexisizer V6
 
Tomaso na 120% v Abstraction
 
Keď tak pozerám do denníčku nie je to žiadna sláva. To ťažké, čo sme nazbierali za 3 týždne sa dá vyliezť v Magicu za víkend. To je pohľad„objektívny“, cez čísla. Subjektívne je to ale väčšinou trošku iné. Skúšali sme kvantum ťažkých bouldrov, spravili hafo ťažkých krokov. Niektoré pustili, iné nie. Vysoké čísla v denníčku sú super, ale ten pocit keď sa každú návštevu rovnakého miesta posuniete niekde ďalej a už sa neviete dočkať ďalšieho návratu, hreje dlhšie a motivuje lepšie. Preto je super vracať sa na rovnaké miesta, už si len treba nájsť ešte viac času aby zostalo aj na objavovanie nových ;-)

K tomuto článku nebol doposiaľ priradený žiadny komentár!

Komentáre