Z odstupom času je vnútorný konflikt vždy menší a tak prerážajú hlavne tie pozitívne spomienky. Už sa mi len ťažko spomína na tie boľavé svaly a zodratú kožu na druhý deň, po skúšaní Black Shadow v Tea Garden sektore dlho do noci. Teraz keď som zas v práci si hovorím, že to nemohlo byť až také zlé a mal som sa trošku hecnúť a využiť, že som v super oblasti a môžem liezť a nie si dávať rest day po jednom lezeckom dni. Ale nie, ja som to musel hrať na stratéga a šetriť sa na prelezy.

Petino prvé 6A

Peťa si už asi tiež spomenie len na tie pekné chvíľky, keď už sedela na vrchole toho vysokého päťáčka a nie na ten strach a hrôzu keď sa pozrela pod seba a videla len maličkú bouldermatku a pohľad chytača ktorý aj bez slov hovoril: „teraz hlavne už nepadaj“. Alebo ako sa zodrala v mantli svojho prvého šesťáčka a ako ju to ešte aj pár dní neskôr, keď sme sa kúpali v oceáne stále poriadne pálilo.

liezlo sa až do neba

Braňo už tiež isto zabudol ako sa vytrápil v nevinne vyzerajúcej hranke v jaskyni vo Fields of joy a ako ukrutne tam vtedy fúkalo. Z toho ale aj nasledujúcich dní si každý pamätá už len to dobré a to nepríjemné bagatelizuje, hlavne vnútorne pre seba.

Braňo bojuje v jaskyňke

Už aj taká udalosť ako defekt s pokriveným diskom počas rest dayu, kedy nám disk vyklepávali kladivom v servise na striedačku dvaja černoši ako v kováčskej dielni a ako sme nakoniec aj tak museli kúpiť nový ustúpi tomu, že sa nám to stalo cestou z kúpeľov kde sme sa zregenerovali pred ďalším lezením.

aj v ľahkých veciach sa dá super zaliezť a zabaviť sa

 

Ak už hovoríme o tom, že pozitívne zážitky prekrývajú v spomienkach negatívne, čo sa deje s tými naozaj veľmi pozitívnymi? Tie si samozrejme žijú vlastným životom a sú zveličované a prikrášľované najviac. Napríklad, keby som písal o preleze Black Shadow (8A+) bezprostredne po jeho preleze, tak aj keď som bol z toho šťastný, napísal by som: „Paráda, ale ma to dobre potrápilo a ten vietor do toho  bol haluz...“. Z odstupom času sa okolo toho ale v mojej hlave aj všetkých zúčastnených rozvinul závoj príbehu, kde som ako aladin vystúpal bouldrom na lietajúcej bouldermatke. Kde sa Karina hrdinsky vrhala po okolo letiacich matracoch, zahadzujúc go-pro, len aby som mal pod sebou mäkko, ak by som náhodou spadol v najťažších krokoch. Teraz mi to príde ako sen. Alebo ešte viac ako spomienka na sen, lebo ten krásny okamžik, keď som chytil lištu vysoko nad hranou sa nemohol stať, nie mne, keď som tam toľko krát predtým spadol.

Tomasovi veje háro pri preleze Black Shadow 8A+

Veľmi podobne sa určite cítila aj Karina, keď si deň pred tým posunula svoje maximum na 7C+ prelezom Stalker on the horizon a už si ani nespomenie koľko sa vytrápila kým dala Tea Arch high 7C.  Alebo tá eufória u Domči, Katky a Radka, keď konečne stáli na vrchole Nosorožca (7B+). Za každým bouldrom sa skrýva príbeh, sled vnútorných pocitov, myšlienok a emócií, ktoré si často prežijeme len vnútorne, ale do veľkej miery ovplyvnia, ako sa na daný prelz pozeráme časom. Niektoré degradujeme, lebo nám sadli, tak ako sa často degraduje aj Salker on the horizon z pôvodných 8A až niekde k 7B+, ale Domča a Katka, ktoré v ňom nechali kilá kože a skúšali ho pri čelovkách dlho po západe slnka až do úplného vyčerpania, si z toho určite odniesli vlastnú spomienku, ktorá je úplne iná ako moja, či Karinina.

Karina v Stalker on the horizon 7C+

 

 

Karina  Tea Arch high 7C

Domča vám možno bude tvrdiť, že v Rocklands sme mali furt kosu a že bola stále zmrznutá. Čo si ale ja najviac pamätám ohľadne počasia nebola mrazivý víchrica vo Fortresse prvý týždeň, ale slnečné a teplé posledné dni, keď sme sa skrývali pred slnkom v tieni a kúpali v malých riečkach pretekajúcich Riverside sektorom. Dosvedčiť to môže aj Petin opálený ksicht, keď sa zasekla na vysokom bouldri, z ktorého nevedela zísť, kým mi s Braňom sme sektoringovali a opekali sa pri tom takmer celoplošne.

Pamätá si ako som nadával aké je pekelné teplo a hádzal lezečky do doliny, lebo som 150 krát padal v poslednom kroku nejakého 7C a ako som musel čakať, kým zájde slnko a začne krajina trošku chladnúť, aby sa aspoň stropovica Sean´s roof dala vyliezť.

Stairway to heaven 7C v teple nepustilo

 

A ako sa hovorí, keď je koniec dobrý, je všetko dobré. Vôbec sa nečudujem Karine, že si z Rocklanďáckej motivácie fičí ešte teraz, lebo tá mala záver asi najlepší z nás keď si posledný deň vyliezla dve sedem céčka, dokonca jedno s pluskom a ešte niekoľko ďalších sedmičiek v sektore French Side. To potom v človeku naozaj dlho zostáva a vracia sa to pri každom zmienení Rocklands a to už len vidíte ako sa nachvíľu zasníva a rozžiari pri tých spomienkach.

Karina v Tea Arch high 7C 

Ak máte obavy sa niekam vydať, lebo nie ste príliš dobrodružné typy a radšej sa motáte po víkendoch na dobre známych miestach, doprajte si určite aspoň raz takýto tripson do raja nech máte na čo spomínať a zveličovať pre vnúčatá. Ak vás nemá kto vykopať z lokálnej oblasti, pridajte sa kľudne nabudúce k nám, veď nakoniec práve kvôli tomu som založil Climbing Bus (fuj akú hnusnú reklamu si robím :D)