Eurotrip 4 - Mont Blanc za 36. hodín
-
Z denníčka: vlado: Prečo sa musíme vždy tak zničiť??…ostatní sa vyvezú lanovkou na Bellevue,odtiaľ pohodlne zubačkou na Nid d’ Aigle. Prejdú sa na chatku Téte Rousse, zaplatia si posteľ, ďalej valia na chatku Goúter, aj tam sa vyspia a odtiaľ šlapú buď do bivaku Vallot alebo rovno na vrchol…
S Peťom sme sa pred rokom pri návšteve Chamonix dohodli, že o rok pôjdeme na Blanc. Treba sa pozrieť na vrchol, zostup, bivaky, keby v budúcnosti chceme ísť dačo z talianskej strany. Ráno o 10tej stepujeme pobalení na parkovisku v Les Houches (1010mnm), odkiaľ sa dostávame kľukatou cestičkou do sedla Col de Voza (1653mnm). O kúsok ďalej si robíme prestávku na obed pri zástavke zubačky v Bellevue (1794mnm). Pôvodne sme chceli ísť ďalej po koľajniciach zubačky, ale nechceme riskovať pokutu, a tak schádzame dole po turistickej značke k ľadovcu Bionnassay a znova strmo hore po kľukatej cestičke na konečnú zástavku zubačky Nid d’ Aigle (2380mnm).
Z denníčka: Peťo: (typické dialógy) Aha vlado, pozri na tú krásnu mamičku, ty kokos, keby aj ja mám raz takú….Vlado: ale prosííím ťa, ty nič nebudeš mať…..peťo: ani ty!
Basecamp ako pod Everestom
Popri nebojácnych kozorožcoch prechádzame až nad chatku Téte Rousse (3187mnm), kde hneď napočítam 41 stanov, vyzerá to tu ako kdesi pod Everestom, len tie kyslíkové bomby chýbajú…..V tomto stanovom mestečku aj my staviame stan a oddychujeme bez žmurknutia oka 3 hodiny. O 1dnej v noci sa balíme a vyrážame smer chatka Goúter. Tento úsek býva cez deň najviac nebezpečný, po pár metroch sa traverzuje slávny rozbitý kuloár, ktorý vyplúva cez deň kopu kamenia a ostreľuje šprintujúcich ľudí. Stratégia je jednoduchá. Prvé individum sa pozerá hore a kričí na druhé, keď sa nejaký kameň rúti cez kuloár. Druhé individum sa rozbehne hlava – nehlava a prebieha na druhú stranu. Problém môže nastať, keď si mačkou zakopne do lýtka…..
Vrcholový hrebeň
Cez kuloár sa dá prebehnúť do 10tich sekúnd. Po našlapaní cca 700 výškových metrov sa za svetla čeloviek dostávame pri starú chatku Goúter (nová chatka je o pár metrov ďalej). Sme vo výške 3863mnm a začíname dosť cítiť únavu a taktiež aj výšku. Prichádzajúci rumun nás prosí, či ho zoberieme na lano, vraj jeho kamoš dole grcia na chate a on nemá s kým ísť na summit. Vravíme: Yes, of course! Predsa tu toho nešťastníka nenecháme. V trojici nasledujeme vláčik čeloviek, ktorý postupuje na Dóme du Goúter (4304mnm). Dávame do seba čokinu a kráčame ďalej k bivakovacej chatke Vallot. Tuna nás Rumun opúšťa, že si musí ísť pospať. Zaželá nám good luck, ešte sa vygrcia a už mizne v plechovom bivaku. Vychádza slniečko a s Peťom sedíme vedľa seba pred Vallotkou a oddychujeme.
Vrchol na dosah
Po hodine do seba drgáme a hecujeme sa na vrchol. Únava a výška robí svoje a príde nám to až smiešne ako často musíme stáť, aby sme sa rozdýchali. Napokon sa dostávame na ostrý hrebienok, ktorý signalizuje blížiaci sa vrchol. Sklon sa mierni a zrazu nemáme kam stúpať. Fúka severný vietor, zima, slnečno. O 10tej ráno sa pozeráme na svet z našej prvej 4000ky. (4810mnm). Z výšky, ktorú cítime nám skoro dekle odstrelilo :)
Na vrchole!
Na zostupe k Vallotke bežíme po hrebeni a to, čo sme vystúpali za 1,5 hodiny, zbiehame za 20 minút. Dole si to už užívame….až na úsek Goúter a Téte Rousse, kde je asi milión ceprov a už sme z nich pekne nervózni. Pri stane si na kus oddýchneme a valíme ďalej až na vrchnú stanicu zubačky, kde čakáme, kedy odíde posledná zubačka dole, aby sme mohli pohodlne využiť jej koľajnice na zostup. Po nekonečnom zostupe opäť za svetla čeloviek sa dostávame do našeho východzieho bodu, na parkovisko v Les Houches (1010mnm). Presne 36 hodín po tom, ako sme ho opustili.
Odporúčané časy/naše časy:
Les Houches – Col de Voza: 2h./1:30
Bellevue – Nid d’ Aigle: 2:20/1:40
Nid d’ Aigle – Téte Rousse: 2:40/2:10
Téte Rousse – Goúter: 3:30/2:20
Goúter – Vallot: 3h/2:30
Vallot – Mont Blanc: 2h/1:30
Les Houches (1010mnm) – Mont Blanc (4810mnm) – Les Houches (1010mnm): 36 hodín
Ďalší deň sa presúvame z Les Houches do Chamonix, kde sa celý deň motáme a oddychujeme.
Peťo:….Nasledujúci deň sa chystáme ísť liezť na Blatiére spolu s Ondrom a Evkou. Budíme sa tradične o 5tej, ale Vladove citlivé palce na nohách z predošlého Blancu, kedy mu jemne omrzli mu nedovoľujú obuť ani tenisky. Po celodennom lezení by mu asi už odpadli :-) Evka sa zase nebudí s pocitom, že chce celý deň stráviť v stene a radšej sa pôjde s Vladom prejsť pod Brévent. Pekný deň ale treba využiť, a tak ja a Ondro ideme. Vlado nás so sklesnutou hlavou odprevádza o pol 7mej na lanovku. Lanovka na Midi nás za 15e (jednosmerka) vyváža na medzistanicu. Po hodine a pól šlapania prichádzame na policu pod nástup. Z mnohých mokrých línií vyberáme na pohľad najsuchšiu: Tripoli pour Etre Honnéte 7a ED inf., 180m od Piolu z 1986.
Peťo v ceste Tripoli
Ukazuje sa, že je to vyslovene špárová cesta s poctivými dĺžkami. Kľúčovú dĺžku za 7a ťahá Ondro na PP, ja za ním raz sedím. Cestu doliezame o 2 dĺžky ďalej ako je zakreslená pôvodne a začíname zlaňovať. Pri jednom zlaňáku sa klasicky seká lano, čo nás chvíľu zdrží. Na polici si všímame blížiacu sa búrku, veríme, že to ešte stihneme zbehnúť dole na parkovisko k zbytku osadenstva. Utekáme ako sa dá, ale o pól hoďku nás to chytá v plnej paráde a dole dobiehame premočení do nitky.
Vlado:….zatiaľ čo chalani lezú, my sa s Evkou ideme prejsť pod Brévent. Na Chamonix mám rád hlavne to, ako tu ľudia žijú outdoorom. Mladí, starí behajú, paraglidisti si lietajú nad dolinou, bikeri si zjazdujú svoje lajny a hlavne všade je cítiť atmosféra lezenia, alpinizmu a hôr. Bežne sa v Chamonix stretnete s tým, ako sa rozbití horolezci po celodennom lezení v stene, vlečú centrom s prilbami a v sedákoch a nikomu to nepríde ani trochu divné. Ako sa babka s dedkom držiac za ruky prechádzajú v mačkách po ľadovci a hlavne ako sú tu všetci zdvorilí a keď nepoviete za deň 300krát BONJOUR, tak ani raz. Dole na parkovisku už čakajú Maroš Červienka s Katkou Húserkovou. Mejdan začíname bez Ondra a Peťa v aute s babami a bleskami za oknami. S babami je veru sranda :-D Po príchode premoknutých chalanov z Blatiérov sa už dejú len príjemné veci v podobe parádnej grilovačky a popíjačky v zložení ako presne pred rokom (už sa z toho pomaly stáva tradícia): Ondro Húserka s Evkou Milovskou, Maroš Červienka s Katkou Húserkovou a my. Ráno nás ešte Ondro zabáva, keď nám predvádza svoje hubárske znalosti. Z lesa vyškerený nesie plnú igelitku horčiakov v domnienke, že sú to dubáky :-D Týmto ukončujeme naše tohoročné účinkovanie v Chamonix. Merci!
eď sú vonku hromy blesky, po fľaši si radšej pleskni!...
Za pomoc pri napĺňaní našich malých/veľkých snov vďačíme:
Viac foto na: surabasofranko.wordpress.com
Vlado Šuraba&Peťo Šofránko