Postupnou húževnatosťou a motiváciou spojenou s lezením s bráškom, som sa zlepšoval a dvierka sa k tým vysneným cestám začali pomaličky otvárať. Potom sa moje sny rozrástli na vytváranie vlastných projektov a ciest. Keď som na jeseň v roku 2012 preistil tento starý, nedokončený projekt Ota Bajanu, tak ma ani len vo sne nenapadlo, že to neskôr bude aktuálne najťažšia cesta v oblasti. Cesta má štyri istenia, skúšal som ju štyri roky, zvykal som si na ten tlak, ktorý na vás vytvára, ale stále tomu chýbala tá prelezová energia. „Cesta často zateká, forma nie je dobrá“ to boli moje stále slová a myšlienky. Po milióne návštev som začal cítiť, že by to aj mohlo ísť. Prichádza vysnená jeseň a s ňou aj môj druhý prelez cesty Tvrdolín 10- z dielne Peťa Macúša na Priedhorí. Vravím si: „dobre, forma je, treba sa do toho oprieť naplno“. Prichádza deň D 28.9.2015 a ja nemám ani len tušenie, že je to tu. V robote riadny zhon, potom rýchlo fičím na skaly. Obligátny rozlez a nacvakanie cesty je za mnou. Cestu som doteraz liezol x,y krát a možno ešte viac, ale vždy len s horným lanom. Spolulezec Vlado Nagy mi hovorí:  „Ide ti to super poď  zdola na ostrý pokus.“ Vedel som, že raz to muselo prísť a tak po riadnej pauze, kedy Vlado prelieza druhým pokusom cestu Rana Dalmatina 8+/9-  a ešte skúša moju cestu Oblinkomil 9+/10-, konečne naliezam. Preleziem najťažšie bouldrové miesto, avšak pošmyknutie ľavej nohy mi dáva v tomto pokuse červenú. Odchádzame za hranu vyhriať sa na slniečko. O 15-20 minút som naviazaný a vyrážam, opäť preliezam najťažšie miesto v ceste a aj miesto, kde som predtým padol, avšak cítim ako mi ruky oťažievajú, akoby ich dolu ťahala nejaká neviditeľná divná sila a cítim sa veľmi, ale naozaj veľmi slabý... . Myseľ mi však vraví: „ Bojuj, tie kroky si liezol snáď miliónkrát, tak BOJUJ!!!“ Tak teda bojujem, vynechávam istenie a s vypätím všetkých síl urobím pár posledných ťažkých krokov a držím madlo. Cvaknem vynechané istenie a aj zlaňák, vyšvihnem sa cez hranu a nekričím, ale doslova hučím v obrovskom vytržení na celú dolinu, je to tu, je to doma, plní sa mi ďalší krásny sen. Som vysmiatý ako lečo, dávam dole slučku, Vladko mi gratuluje a ja konštatujem, že je to najťažšia cesta, akú som kedy preliezol. Obtiažnosť je 10+/11-,  čiže francúzskych 8b+/c.  Názov cesty Rodinné šťastie je podľa malej rastlinky. Tá je citlivá na nedostatok vody a keď sa o ňu pravidelne nestaráte, tak vám uschne rovnako ako aj to životné Rodinné šťastie (starší vedia o čom hovorím a  mladší sa to časom dozvedia:)). Poďakovanie patrí najmä mojej manželke Evke a všetkým ističom za ten dlhý čas, ktorý spolu so mnou obetovali tejto ceste. Ahojte.

PS: Fotky sú z jari 2015 z nacvičovania.

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.

Caption of the figure above.