Pod L´arche 8B

 

Po tom ako nás opustili Humpi z Renčou, vstúpil som si do svedomia a začal som sa sústrediť na to, čo ma tento výjazd mátalo od začiatku. Už v januári som si kupoval letenku s tým, že toho roku to 8B musí padnúť, že budem pol roka trénovať a pôjdem do Rocklands pripravený. Tréning sa samozrejme moc nepodaril, super som sa síce rozliezol počas troch jarných návštev Fontainebleau, ale na skalách človek len slabne a poctivý tréning na kampuse sa stále odsúval a nakoniec aj úplne zrušil, lebo som si načal prst. Pred dvoma rokmi som si prst na ľavej ruke dorazil práve v Rocklands a tak som bol dosť nervózny, keď som mal ísť toho roku do Afriky zas s boľavým prstom, tento krát na pravačke. Prst sa však nejako zázračne umúdril po prvom týždni a tak som sa vrhol na osmebéčko, o ktorom som dva roky sníval. Na prvé skúšanie som však dostal studenú sprchu. Vice je riadna silovina a bez tréningu som tam bol márny. Väčšinu krokov som spravil, zvyšné som si vedel predstaviť nacvičiť, ale spojenie bolo mimo moju fantáziu. Povedal som si ale, že keďže je 8B pre mňa hraničná obtiažnosť, treba poskúšať viacero, nech zistím o čom tá obtiažnosť je a či nenájdem, nejaké, ktoré mi vyslovene sadne.

Tomaso krokuje výlez z L´arche 8B

 

Takto som si sadol aj pod L´arche v sektore Kliphuis campground, s Martinom a Humpim ešte koncom druhého článku. Chalani to odmietli skúšať, lebo ostré lišty na záver tretieho lezeckého dňa Humpimu moc nevoňali a Martin, keď videl ako zakladám obe päty a páčim kolená, tak sa do toho tiež nehrnul. Ja som si ale otejpoval prsty, dal ortézu na koleno a ešte v ten deň som si vymyslel a skrokoval najťažšiu pasáž. Keď som teda do toho prišiel druhý krát po 8 dňoch, z ktorých 4 boli oddychové, zistil som, že som v tom celkom silný a telo si tie pohyby pamätá. Čo ma ale zaskočilo, nebola silová pasáž, ktorú som hneď druhým pokusom napojil na úvodných pár krokov, ale výlez po oblinách. Skúsil som asi 4 rôzne spôsoby a aj keď jedným sa mi to samostatne podarilo spraviť, bol natoľko silový a neistý, že mi bolo jasné, že to na záver bouldru nespravím. V ten deň som teda odchádzal so zmiešanými pocitmi – na jednej strane som si veril v ťažkej silovej pasáži, na strane druhej som stále nerozlúskol výlez. Zvolil som stratégiu, že nemá zmysel sa v projekte vždy úplne rozbiť a teda bude efektívnejšie ak tam vždy prídem čerstvý, dám pár pokusov, kým som silný a potom sa presuniem na ľahšie veci.

Tomaso krokuje výlez z L´arche 8B

 

Takto sme sa teda s Peťou presunuli za českou časťou výpravy do 8 day rain. Martin tam mal rozlezený sit start k Barracude za 8A+ a už sa čakalo len na večerné ochladenie. Česká partička nás ale privítala nepríjemnou správou. Aničku museli Kubo s Radkom odviezť do nemocnice, lebo zle spadla a má niečo s kolenom. To nám na morálke moc nepridalo. Každá takáto udalosť vždy poznačí nielen náladu v skupine ale aj odvahu. Za normálnych okolností si nepripúšťame, že sa nám pri športe môže niečo stať a každý takýto úraz je potom ako ľadová sprcha, pri ktorej si uvedomíme, ako blízko k prúseru sa často nachádzame. Anička nakoniec skončila s rozhrnutými väzmi v kolene a s letenkou v prvej triede, ako pozornosť poisťovne, musela predčasne ukončiť svoj pobyt v bouldrovom raji. Baby po tejto správe už moc nemali náladu na lezenie, Martin sa ale Barracudou sit-start prehnal bez zaváhania.

Aničkina zasádrovaná labka :-(

 

Ďalší deň bol dňom mojej dvojročnej odplaty. Witness the sickness 8A visel nado mnou ako Damoklov meč dva roky. Pri poslednej návšteve ma odstavil na 3 mesiace, keď som si v ňom natiahol šľachu a natrhol pútko na prste. Bolo to také zvláštne zranenie, lebo celý boulder je o kompresnom lezení po sklenených oblinách veľkého priemeru. Tento krát som nič neriskoval a poslal som to za čerstva po pár rozlezových pokusoch.

Witness the sickness 8A

 

Witness the sickness 8A 

Bol to pre mňa zlomový prelez. Napriek tomu, že číslo nebolo nejaké prelomové, dôležitý bol pocit. Cítil som sa v tom silný a to bolo dôležité. Keď som vyrážal do Afriky, cítil soms a slabý, lebo som nemal natrénované a to ako dobre som sa na jar rozliezol sa stratilo počas pracovných mesiacov. Teraz som znovu cítil, že sa dostávam do formy. Ja tomu hovorím pach krvi, pretože som sa cítil ako predátor, ktorý zacítil krv. Zmysly vybičované a zaostrené na lezenie.

Krok do záverečného madla Witness the sickness 8A

 

Konečne som do ťažkých bouldrov išiel s chuťou a bez prehnaného rešpektu – tak ako Martin už od začiatku. V ten deň tomu nebolo inak, kým sme sa po Witness the sickness pripojili k českej partičke už bol rozložený pod Gliding through the waves like dolphins. Napriek tomu, že pri prvej návšteve ešte s Humpim to Martin vyhodnotil ako „to není můj styl“ ukázal, že 8A nemusí byť jeho štýl na to aby to vyliezol. Ešte pred tým si ale flashol Jaws 7C, ktorý sa stal celovečerným Karininym projektom. Pre Karinu to bola naozaj ladička. Čo krok, to šperkovanie pohybov. Katka to skúšala s ňou, my ostatný sme postupúne obliekli mikinu, potom páperku, zapli čelovku, potom všetky a ešte stále sa liezlo... Samorejme, že sme ju od tiaľ nepustili kým tio nevyliezla, aby boli večerné oslavy o to veselšie a rest day o to zaslúženejší.

Karina v Jaws 7C

 

Po reste prišiel čas vrátiť sa do L´Arche a popracovať na výleze. Rozhodol som sa vyskúšať metódu jedného Amíka, ktorého sme tam stretli počas predchádzajúcich pokusov a teda s pätou vysoko nad rukami. Trvalo dlho, kým som sa ju tam naučil vôbec zdvihnúť, nieto ešte trafiť tak aby mi tam podržala. Tréning ale robí majstrov a dlhé hoblovanie jedného kroku sa vyplatilo, lebo som cítil, že toto je metóda, ktorá by mohla fungovať po dlhom silovom začiatku. Kď sa mi výlez podaril spraviť 3 krát za sebou, bol čas začať to skladať dokopy. Hovoril som si, že ak v ten deň spravím najťažšie kroky, tak na ďalšiu návštevu zahájim prelezový útok. Prvý pokus od začiatku som v tom bol neskutočne silný, po každom ťažkom kroku som sa dokázal pustiť jednou rukou a zovrieť ju v päsť aby si prsty trošku oddýchli. Uzrazu som bol vo výleze, päta založená a už som sa odrážal do ďalšej obliny, keď mi šmykla spodná ruka. Kvôli ostrým chytom v strope som si musel páskovať prvé články prstov a v sklopených chytoch vo výleze to bol veľký hendikep. Bol posledný júlový deň, čo znamenalo, že ešte mám ďalších 9 dní v Rocklands. Bol čas sa rozhodnúť, či to risknem bez pásky a obetujem vrstvy kože, alebo aj rozrezané bruško. Prvý pokus bez pásky bol taký nesmelý, zoznamovací, ale pozitívny, lebo som zistil, že malé ostré chyty som sa už naučil správne držať a tak ma až tak nerežú. No nič, ešte jeden pokus a na dnes to balíme. Triko dolu, dotiahnuť ortézu na koleno, poriadne zatiahnuť sucháče na Ozónoch a pome na to. Nástup je taký nemotoprný, lebo po dažďoch sa od poslednej návštevy dosť naplnila riečka čo tečie popod lavú stranu oblúka. Zadkom som sa musel posadiť na úplný kraj a aj tak som nedočiahol nástupové chyty, do ktorých som musel spraviť o krok navyše. Chrbát nad vodou, je odštartované.

shallow water start v L´arche 8B

 

Úvodné 3 ľahšie kroky v strope po veľkých chytoch zahrievajú pred nachytaním ostrého spoďáku a potom to príde. Kým na pravej ruke mi spoďák láme zápästie, ľavá prichytáva oblú poličku, z ktorej sa odráža do žiletky, ktorú mám tak akurát na rozpätie rúk. Reže, ale na to som si už zvykol.

rozpažka do žiletky v L´arche 8B

 

Pravá pätička so špičkou, ľavá pätička so špičkou, tu sa láme chlieb. Pustiť sa spoďáku a chytiť ďalšiu žiletku na pravačku je najťažší krok celého bouldru a úspešnosť v ňom mám tak 50/50. Už to nebolo z takou prevahou ako v prvom pokuse, ale išlo to a tak poskakujem pravačkou vyššie do oblín. Aktuálne som v strope natiahnutý ako eskový kondóm na černochovi. Vyprostiť dve zaseknuté pätičky tak aby mi nespadli nohy nie je žiadna sranda. Ľavačku mi už trochu vypadla keď som posúval pravú pätu ďalej tak to len tak stískam ako na pôrodnom sále. K tomu si podchytávam spoďák na ľavačku aby ma to trošku zrovnalo. Teraz opatrne podšpičkovať, dostať ľavú ruku do sklopeného slotu a pravačku ostrý spoďák aby sa dali prehodiť nohy na hranu previsu. Silovina jak prasa, ale ešte vládzem, skúsme aj výlez. Pravačku do oblinky vo výleze, ľahavčku lepšie opraviť v slote, ktorý bez pásky drží podstatne lepšie. Pravá päta vysoko nad obe ruky a hlavu na oblinu vpravo.

zapeklitý výlez v L´arche 8B

 

Tu som padol minule, tak by som sa mal hecnúť. Pri ďalšom poskoku päta ešte stále drží, aj pri prichytení a po poskoku do ľava aj pri ďalšom poskoku pravačkou do obliny, cap, už len kúsok, cap, ešte 2cm, cap, držím ostrý hrot, už sa môže diať hocičo, už to aj odvisnem na jednej ruke. Kričím keď sa tlačím hore a vstávam, kričím, lebo je to tam, ďalšia osobná hranica je dolu, kričím, lebo som bouldru obetoval systematicky 3 dni a vyplatilo sa, ale hlavne kričím, lebo najbližších 10 dní si budem už iba užívať ľahšie lezenie bez zbytočného tlaku. Peťa si tam so mnou spravila piknik a poctivo fotila a natáčala. Bolo posekáno, tak som si mohol prisadnúť a vytiahnuť sendvič, biltong a banana bread.

zapeklitý výlez v L´arche 8B

 

Deň bol však zatiaľ iba v polovici, tak sme sa vybrali za zvyškom skupiny do Roadsidu. Časť sa zasekla ešte na Rhinovi – hrozivo vysutej skale pripomínajúcej hlavu nosorožca. Karina a Martin ale chceli pokračovať do Roadsidu tak som sa pridal k nim, možno si tam ešte niečo skúsim. Martin si chcel skúsiť nové spojenie možno až za 8B. Nástup ako Nutsa a dolez Tai-Chi. Tai-Chi mal Martin už vylezený, tak mu bolo treba už iba nacvičiť sit-start po hrane. Ja som Tai-Chi ešte neliezol, tak som si to chcel vyskúšať tiež. Martinovi nástup odolával, ale postupne sa naučil robiť dynamické poskoky a naliezť do východzej pozície Tai-Chi. Marťas to vyliezol hneď na prvý krát ako sa mu podarilo spraviť nástup vkuse. Je to proste taký béčkový deň ;-)

povestný Rhino 7B+

Katka v Rhino 7B+

Karina skúšala Sunset Arete 7C, žial nebola tak úspešná ako Martin. Ja som sa pustil do Tai-Chi zo stoja, hneď to Martinovom megapreleze. Na flash som padol z posledného kroku. Aj ďalších 20 krát som padol z posledného kroku. Vyzeralo to, že snáď vždy budem padať v poslednom kroku. Našťastie sa ale podarilo nájsť v zálohe ešte trošku kože a hecu a posledným vyhláseným pokusom som doskočil ostré hroty posledného chytu.

dobyvatelia Rhino 7B+

 

S Martinom sme vyhlásili na druhý deň rest, lebo kožu sme nechali hore v pase. Navyše sme večer pri oslavách prehrali ďalší súboj s alkoholom, keď k nám prišla česká partička a učili nás hrať Macháčka.

Tomaso v Black Shadow 8A+

 

Po opitom reste bol Martinov posledný deň a tak sme ho zaviedli do malého ale pekného sektora Tea Garden. Krásne fúkalo, čo bolo super, lebo ináč by sme sa tam roztopili, problém bol akurát, že nám odfákavalo bouldermatky spod chrbta. S Martinom sme zaparkovali rovno pod Black Shadow 8A+.

Martin v Black Shadow 8A+

 

Martin nebol moc vo svojej koži, ale mne sa to podarilo pekne si skrokovať, s tým že večer by som si to doliezol. Ostatní tam nemali moc čo liezť tak sme sa presunuli na ďalší balvan kde si Martin flashol Tea arch high 7C a zvyšok sa pekne popasoval a nakoniec a vyliezol Tea Arch 7B. Najväčší boj v ňom zviedol Radek, ktorému sa zjavne veľmi páčil, lebo do neho naliezal znova a znova.

Martin flashuje Tea Arch high 7C

Karina v Tea Arch high 7C

Katka v Tea Arch high 7C

Večer som mal pár pekných pokusov pri čelovke v Black Shadow, žiaľ už nebolo toľko sily, aby som to celé doliezol. Nevadí, ešte nám zostal týždeň.

Katka v Tea Arch high 7C