Každý raz začínal liezť, podľa mňa si osobne na tento moment moc veľa ľudí nespomenie. I ja sám som sa teraz naučil akceptovať to, že leziem aby som žil a žijem aby som liezol a neviem pochopiť, čo som robil so všetkým voľným časom vtedy, keď som ešte neliezol.

Viete ako som sa dostal k lezeniu ja? Každý určite pozná komédiu Cliffhanger a tá spojená s nápadom skúsiť liezť ma dotiahla na umelú stenu K2 v Žiline, kde som spoznal pár miestnych exotov.  A tam to všetko začalo…

Keď som sa dostal prvý krát na skaly po pol roku lezenia na stene, bolo mi povedané že 4ky budem liezť v pohode, 5ky budú tak akurát, 6ky si vyskúšam s horným lanom a 7mičky sú cesty pre mimozemšťanov so silnými prstami, riadnou vytrvalosťou a ich prelezom sú venované veľké počty pokusov. Samozrejme, po pár výjazdoch na skaly ma všetko presvedčilo o tom, že tieto reči sú úplne zbytočné a lezenie je veľmi jednoduchý a krásne strávený čas môjho života.

Idete s kamarátmi na skaly, super nálada, dobrá partia, riadne lezenie, podpora od všetkých, večer opekanie slaniny, príjemné rozhovory pri fľaši vína a nakonci dňa sa už iba nasunúť do spacáku a dúfať, že tentokrát mi žiadny pavúčik do ucha nevlezie. Krása! Ráno sa prejdete popod slnkom zaliate skaly a vyberáte ďalšiu z mnohých ciest ktoré ste ešte neliezli, okom hodíte na miestnu dardu, zamrmlete niečo typu „toto nikdy nevyleziem“ a pokračujete ďalej smerom k svojej ceste, ktorú ste si pri raňajkovaní suchej slaninky z predchádzajúceho večera vybrali.

A takto to ide ďalej a ďalej, chodíte na skaly, pijete vodu a opekáte klobásy, stále leziete a zlepšujete sa, až sa zrazu postavíte pod jednu cestu, kde ste si predtým povedali „toto nikdy nevyleziem“ a poviete si, že prečo to neskúsiť. Motyka vždy môže vystreliť, len sa netreba vzdať. Prvý pokus zúfalý, druhý zúfalý, ale tretí sa už troška zlepšuje a vo štvrtom možno spojíte tri kroky, ktoré Vám dajú nádej.

Presne takto to bolo u mňa v Belej, keď som začínal liezť, bol som sa len prejsť popod skaly a vyskúšať najľahšiu cestu čo tam bola, minulý rok som sa tam po troch rokoch vrátil a z štyroch ciest o ktorých som si povedal, že ani jednu nikdy nevyleziem, sa mi podarilo vyliezť jednu. Niektorí ľudia by povedali, že som ju „poslal“, ale to je hlúposť, proste cesty neposielate, je to len jej slobodná vôľa, že Vám dovolí aby ste ju vyliezli. Tento rok som chcel vyliezť dve ďalšie, čo sa mi podarilo celkom rýchlo a jediná, ktorá mi ostala, bola pre mňa magická, bola najťažšia a na pohľad najkrajšia.

Posledná cesta, čo mi ostala bola pre mňa magická z viacerých ohľadov. Nebudem to odďaľovať a rovno poviem, že sa volala „Ten istý tanec“ a aj keď som po skončení tanečnej, ktorú som absolvoval na strednej škole odišiel asi ako úplné drevo, mám pocit že túto cestu by som „vytancovať“ mohol. A tak som sa jedného dňa do toho pustil, prišiel som pod cestu, pozdravil som sa, pekne som zhodil lano z hora, nacvakal expresky, počistil to, čo vyzeralo aspoň trocha ako chyty a začal vymýšľať sekvencie. Poviem Vám rovno, že po prvom pokuse som sa cítil viac stratený ako pred ním. Proste to bola pecka.

Najkrajšie na lezení je podľa mňa to skúšanie, keď sa s tou cestou rozprávate, venujete jej svoj čas a ona Vás odmieta. Podľa mňa v dnešnej dobe si väčšina ľudí myslí, že lezenie je o vrcholoch, že cieľom je vyliezť povestnú „jedenástku“ alebo vystúpiť na známu „osemtisícovku“. Ja osobne si však myslím, že najdôležitejší nie je ten vrchol, ale tá cesta k nemu. Ide podľa mňa o ten čas, ktorý tomu dáte. Proste ráno vstanete, zavoláte kamarátom, kto by s Vami išiel na skaly a hodinu na to frčíte v aute za tou Vašou „kráskou“. Prídete prvý ďeň, druhý, tretí a nakoniec zistíte, že sa s tou vašou kráskou kamarátite, že si rozumiete, že už Vás nezhadzuje hneď v druhom kroku, ale nechá Vás pohrať sa dlhšie. Až raz príde deň, keď vo vzduchu cítite, že dnes je Váš deň, že dnes sa bude dobre tancovať a vytancujete sa k vrcholu.

Prvotné momenty radosti, že sa to konečne podarilo, že ste to dokázali, ten výkrik, ktorý počuje určite celá dolina a neskoršie gratulácie od všetkých známych, ktorí možno ani nevedia, čo to znamenalo pre Vás. ! A to je ten moment „When the dreams come true!“.

Potom nastúpi pocit smútku, že je niečo tak krásne za vami a potom si uvedomíte, čo všetko ešte je pred Vami a zrazu zistíte, prečo leziete!

Na konci každého článku by malo byť asi nejaké malé zhrnutie a tak ak ste to dočítali až sem, zhrnutie bude krátke, proste leziem aby som žil a za tieto pocity ďakujem všetkým, ktorý sú okolo mňa, či už sa to týka priateľov s ktorými chodím na skaly, ľudí ktorých tam stretávam, ľudí čo robia cesty a neočakávajú od toho žiadne ocenenia a v neposlednej rade aj spoločnosti Edelweiss, ktorá ma vzala pod svoje krídla a vypomáha mi materiálovo pri dosahovaní mojích snov. Za to všetko ĎAKUJEM!!!

PS: Všetky fotky spravil Jozef Moravčík, istil ma Milan Piala a Rišo Nemec, cesta Ten istý tanec (Belá)