Je sobota ráno, s priateľmi fičíme na Kalamárku. Máme pár hodín meškanie, nakladanie nám trvalo trošku dlhšie. Veľmi si s tým ale nelámeme hlavu. Je jún, vidno je do deviatej, určite si skvele zalezieme...

Rozliezame sa v krásnej päťke. V hornej časti síce trochu rozbitá – treba dávať pozor čo človek chytá – no charakterom, krokmi... ak by som liezol päťky, zamiloval by som sa. Dolezieme, do cesty sa chystá nastúpiť ďalšia skupina. Chalan a tri baby. Chalan má prsák, a napriek tomu, že neprší, prilbu. Klubista. V tej ceste je to hore ale fakt rozbité, sú tam aj lokre, uznávam, ističovi sa prilba celkom hodí. Na moje prekvapenia však do cesty nalieza chalan a dole necháva babu bez prilby...

O niečo neskôr si vypočujeme jeho príbeh:

„Raz som liezol takú trojku, pošmykol som sa, spadol, otočilo ma, a ostal som vysieť dole hlavou 10 cm nad zemou. Odvtedy vždy nosím prsák a prilbu.“

Neveriacky s kamošom krútime hlavami. Klubista.

Klubizmus

Klubizmus je na svete už desiatky rokov. Svoju patologickú podobu však začal nadobúdať až v deväťdesiatých rokov. Toto obdobie charakterizuje rozpad centrálnych štruktúr, znížený prísun finančných prostriedkov, otváranie hraníc. Kluby prestávajú disponovať finančnými prostriedkami a strácajú schopnosť určovať, ktorí členovia sa lezeckého výjazdu zúčastnia a ktorí nie. Ľubovoľný horolezec sa môže prakticky zo dňa na deň vybrať do ľubovoľnej oblasti. Jedna z dovtedajších úloh klubov – príprava a organizácia lezeckých výjazdov – prestáva mať zmysel.

Členstvo v klube prestáva mať elitný charakter. Kluby sa postupne transformujú na skupiny dobrodružne založených ľudí, nie nevyhnutne horolezcov. Súčasťou klubu sa stávajú cyklisti, turisti, krasokorčuliari a skialpinisti. Členstvo často slúži iba ako príležitosť nájsť si životného partnera. Kluby prestávajú fungovať ako organizácie združujúce ľudí s vášňou pre lezenie.

Oblasť pôsobenia klubu, ktorú najviac ovplyvnil nedostatok financíí je „dohľad“ nad lezeckými oblasťami. Tento dohľad zahŕňa vybavovanie výnimiek, registrácia prvovýstupov, preisťovanie ciest. Paradoxne, vďaka nedostatku peňazí sa preisťovanie nedeje živelne. Keď už sa peniaze nájdu, cesty preisťujú rozumní ľudia, vďaka čomu existujú krásne preistené oblasti ako Súľov, Kalamárka, ale napríklad aj umelá stena Pajštún.

Asi najdôležitejšou oblasťou pôsobenia klubu, je výchova nových horolezcov a s tým súvisiaca klubová metodika. Je to oblasť, ktorá odolala všetkým turbulenciám a prežila dodnes. Pretože sa v nej klubizmus prejavuje najintenzívnejšie, budem sa jej v ďalšom texte venovať podrobnejšie. Pozrime sa na základné zručnosti lezca. Sú to, podľa dôležitosti, v uvedenom poradí:

  - Schopnosť liezť

  - Schopnosť posúdiť riziko

  - Metodika 

Tento zoznam samozrejme nie je úplný. Všeličo by sa doň dalo zaradiť. Uvedené zručnosti sú však pre lezca esenciálne a zároveň sú to zručnosti, pri ktorých sa klubizmus najviac prejavuje.

Schopnosť liezť

Môže to vyznieť triviálne ale toto je skutočne základná vlastnosť. Schopnosť liezť v sebe zahŕňa nie len fyzické ale aj psychické schopnosti. Umožňuje lezcovi preliezť problém. Všetko ostatné prichádza na rad až vtedy, keď lezec problém preliezť nevie. Čím viac má lezec nalezené, tým lepšie dokáže posúdiť vlastné schopnosti. Napriek tomu, že je lezenie základnou zručnosťou lezca, kurzy v kluboch sa z mne nepochopiteľných dôvodov sústreďujú skôr na teoretickú prípravu, a výučbu schopnosti liezť odsúvajú do úzadia. Výsledkom je, že absolvent kurzu síce nemá nič nalezené, ale zato vie napríklad spraviť v horách štand. Čiže má zručnosť, ktorú (ak ma len štipku zdravého rozumu) by sa ani len nemal pokúšať využiť. Pretože ešte nevie liezť. Lenže jeho to naučili, takže asi už môže... alebo žeby nie? Niet divu, že je potom klubizmus v horách kapitola sama o sebe...

Nedeľné ráno. S Jančim pomaly vyliezame zo spacákov. Idem nabrať vodu do neďalekého potoka zatiaľ čo sa Janči snaží nabootovať po domácky vyrobený varič. Niečo zjeme a zohrievame sa horúcim čajom. Je síce koniec mája no okolo Volej veže sa ešte belejú zvyšky snehu. O hodinu už nastupujeme do steny. Asi v troch štvrtinách dobehneme dvojicu chalanov. Dáme sa do reči, posledné dĺžky doliezame spoločne. Milí chlapci. Okolo obeda sme na vrchole Volovky. Spoločne sa fotíme, spoločne sa tešíme z nádherného výhľadu. Zhovárame sa. Klubisti. Dôjde reč aj na lezenie a tu skúsenejší z dvojice odtají:

„Nemám na to, aby som sa na skalkách púšťal do ťažších vecí, preto chodím do hôr. Tieto ľahšie cesty stále zvládnem.“

S Jančim sa na sebe iba neveriacky pozrieme...

Jedna z vecí, ktorú by lezec v horách nemal robiť, je liezť na svojej hranici. Viem, viem, youtube je plný krásne nastrihaných videí lezcov, ktorí lezú superťažké prásky v horách. Napriek tomu, by ste sa o niečo také nemali pokúšať. Všeličo sa totiž môže pokaziť. Počasie sa môže prudko zmeniť. Vás alebo vášho spolulezca môže zasiahnuť uvoľnený kameň. Ľubovoľné, inak triviálne, zranenie – vyvrtnutý členok, narazené zápästie, natiahnutý sval, môže v horách nadobudnúť vážny rozmer. Problém nemusíte mať vy, ale iná dvojica vo vašej blízkosti. Ak ide všetko hladko, môže to byť super. Ak sa ale niečo pokazí? Potom čo? Vrtuľník? Ani ten vás nezachráni za každých podmienok... Prečo teda klubisti lezú v horách na svojej hranici? Odpoveď je jednoduchá – ak by mali liezť jednu alebo dve úrovne pod svojou hranicou, pre mnohých by to znamenalo, že v horách nebudú liezť vôbec. A to by snáď potom museli začať trénovať, alebo čo...

Schopnosť posúdiť riziko

Táto schopnosť umožňuje lezcovi v nejakej situácii identifikovať možné riziká, uvedomiť si možné dôsledky, a rizikám buď predísť, alebo aspoň minimalizovať ich možné dôsledky. Charakteristické pre klubizmus je tvrdohlavá ignorancia tejto zručnosti. Niekoľko typických príkladov:

Situácia 1: Prvolezcovi pri lezení hrozí, že spadne a otočí sa dole hlavou.

Reakcia klubistu: Treba si nasadiť prilbu.

Správna reakcia: Treba vedieť liezť. Pri lezení si treba dávať pozor, na pozíciu lana a nohy tak, aby sa v prípade pádu noha nezachytila o lano. Padať treba kontrolovane.

Situácia 2: Prvolezcovi pri lezení v rozbitej ceste hrozí, že uvoľní nejaký kameň.

Reakcia klubistu: Treba si nasadiť prilbu.

Správna reakcia: Treba vedieť liezť. Pri lezení si lezec má dávať pozor, čo chytá. Istič by mal voči lezcovi stáť tak, aby prípadný padajúci kameň padal mimo ističa. Istič by mal sledovať lezca, aby mohol na prípadný padajúci kameň rýchlo zareagovať. Ak lezec predsa len niečo uvoľní, tak by mal zakričať. Ak by mal mať pri lezení niekto prilbu, tak v prvom rade istič.

Situácia 3: Pri zlaňovaní s prúsikom, pri nesprávnej dĺžke repky hrozí vbehnutie prúsika do zlaňovacej osmy.

Reakcia klubistu: Treba si prúsik uviazať nad osmou.

Správna reakcia: Treba použiť vhodne dlhú repku a naučiť sa prúsik viazať tak, aby do osmy nevbehol.

Pri každej zo situácií sa vyskytuje riziko, ktoré treba posúdiť a vhodne naň zareagovať. Správna reakcia zvyčajne nie je triviálna, prípadne môže existovať niekoľko spôsobov ako vhodne zareagovať. Reakcie klubistu však majú spoločnú charakteristiku – instantnosť. Klubista sa snaží zredukovať riešenie problému, ktoré je častokrát netriviálne, vyžaduje úsilie, prípadne schopnosť rozhodovania, na použitie nejakej jednej pomôcky alebo jedného zástupného riešenia. V prípade prvých dvoch situácií úlohu takejto  pomôcky plní prilba. Pomôcka má pre klubistu okrem praktického aj psychologický význam – plní úlohu zaklínadla/amuletu, ktorý pri lezení klubistu chráni (som v bezpečí, mám prilbu). Takýto prístup má samozrejme niekoľko nevýhod. V prvom rade bráni porozumeniu podstate rizika. Bráni poznaniu spôsobov, aj alternatívnych, ako riziku predchádzať alebo minimalizovať jeho dôsledky. Ak klubista príde o svoj amulet, významne to ovplyvňuje jeho schopnosť liezť. Preto nie je ochotný vzdať sa svojho amuletu, aj keď tým objektívne zvyšuje riziko. (Napríklad tým, že lezie s prilbou a dole nechá ističa bez prilby.) No a nakoniec, pri takomto prístupe sa vytvára ilúzia toho, že pri použití nejakej pomôcky nemôže dôjsť k poškodeniu zdravia alebo strate života. Citát zo začiatku článku upozorňuje presne na to.

S Violou si užívame prvý slnečný víkend po zime. Sme na Peilsteine, v slnečnom, na juh otočenom sektore. Okolo nás je plno dvojíc, ktoré dostali rovnaký nápad. Občas okolo nás začujeme, ako nejaký lezec uvoľní kameň, ktorý sa s hukotom rúti dole stenou. Pri nástupoch je fakt plno, Viola sa preto rozhodne pre jednu päťku. Je rozbitá a vyzerá hnusne. Neliezol by som ju ani za peniaze, ale Viole z nejakého dôvodu učarovala. Odmietam ju v tom hnuse istiť. Nemám so sebou prilbu a predstava padajúcich kameňov sa mi vôbec nepáči. Viola mi však necháva svoju prilbu a nastupuje do cesty. Vylezie ju bez ťažkostí, pri spúšťaní sa nevyskytnú žiadne problémy. Vraciam prilbu Viole. Potom nastupujem ja. Do inej cesty. Z jej obtiažnosti a charakteru usudzujem, že by v nej nemali byť žiadne lokre. Nastupujem položeným predskalým, pokračujem kolmou platňou. Len tak-tak preliezam kľúčové miesto, dočahujem madlo, neskôr sa do madla postavím a oddychujem. Keď vydýcham a vyklepem, kričím dole Viole, že pokračujem. Pri prvom kroku z madla vyberám špičkou kameň. Cítim ako mi ubieha z popod palca. Pozriem dole na Violu a kričím: Kaméééň! Viola sa pozrie hore, skloní hlavu. Kameň padá pred ňu, odráža sa o predskalie, mení smer a zasiahne ju spredu do čela. Violine čelo zalieva krv. Pribiehajú ľudia, preberajú istenie. Zatial čo zlaňujem, dole prebieha záchranná akcia.

Neskôr celú situáciu analyzujem. V duchu sa mi ako v spomalenom filme prehráva celá udalosť znovu a znovu. Mohli sme nešťastiu predísť? Madlo som najskôr držal. Potom som na ňom stál. Vôbec som ale necítil, že by tam bol uvoľnený kameň. Mohla niečo spraviť Viola? Na hlave mala prilbu, o kameni vedela včas, nemohla ale predpokladať ako sa kameň od predskalia odrazí. Kde sa teda stala chyba?

My lezci, vždy keď sa vyskytne nejaká nehoda, máme tendenciu hľadať príčinu v ľuďoch – nesprávne použitý materiál, nedostatok skúseností, podcenienie rizika... Objektívne ale v mnohých prípadoch nie je možné spraviť nič. Hľadaním príčin sa snažíme odsunúť na bok skutočnosť, ktorá pretkáva celý lezcov život – bez ohľadu na to ako dobre lezieme, bez ohľadu na to ako dobre sa vieme vyhýbať rizikám, bez ohľadu na to koľko máme skúseností, ako dobre ovládame metodiku alebo aký kvalitný máme materiál, vždy existuje reálne riziko zranenia alebo smrti. Vyrovnanie sa s touto skutočnosťou je dôležitým míľnikom v psychologickom vývoji lezca a vôbec prvým predpokladom pre lezenie v horách.

Metodika

V časoch nie tak vzdialených bolo bežné, že sa za metodicky správne považovalo požitie pavúka na automatické vyvažovanie štandu. Pri vytrhnutí jedného istiaceho bodu sa pavúk presunul, došlo k trhnutiu, a štand ostal na jednom istiacom bode. Ak by ste niečo také spravili dnes, pravdepodobne by to nefungovalo. V minulosti sa totiž na spájanie istiacich bodov štandu používali slučky, ktoré mali oveľa lepšie dynamické vlastnosti. Ak by ste dnes použili ako slučku dyneemu, hrozilo by kvôli veľkým rázovým silám vytrhnutie aj druhého istiaceho bodu, prípadne pretrhnutie slučky.

Tento príklad demonštruje dôležitú vec – metodika je živá vec. Vyvíja sa. Rovnako ako sa vyvíjajú materiály, istiace pomôcky. Podobne, metodiku ovplyvňuje výskyt nehôd. Z toho sa dá usúdiť, že štúdiu metodiky sa treba neustále venovať. Neustále treba konfrontovať svoje vedomosti s výskytom nehôd, novými pomôckami, materiálmi a postupmi. A to je presne to, čo sa v kluboch nedeje. Úplným vrcholom je vymýšľanie vlastných metodických postupov. Nechápte ma prosím zle. Na riešenie problému zvyčajne existuje viacero alternatív. Snáď sa však zhodneme na tom, že viazanie prúsika nad osmou alebo zapnutie istiacej HMS inak ako cez spojovacie oko (belay loop) medzi takéto alternatívy nepatrí.

Výskyt klubizmu

Klubizmus sa vyskytuje najmä v horolezeckých kluboch. Taký klub má zvyčajne členov, ktorí nelezú. Klub usporiadava (horo)lezecké kurzy, ktoré vedú ľudia, ktorí nelezú. Na kurzoch ľudí na jednej strane neprimerane strašia, na druhej strane ich vedú k tomu aby ignorovali skutočné riziká spojené s lezením. V rámci metodiky učia aj úplné sprostosti. Na (horo)lezeckom kurze ľudí samozrejme neučia liezť.

Symptómy klubizmu

Klubizmom trpia jedinci ktorí sú členmi horolezeckého klubu a:

  - Lezú veľmi málo prípadne vôbec

  - Ak predsa len lezú, snažia sa liezť v horách, podľa možnosti na kraji svojich schopností

  - Nie sú schopní identifikovať a posúdiť riziko

  - Pri minimalizovaní rizika sa spoliehajú na amulety a zaklínadlá

  - Ovládajú, prípadne aj učia chybnú metodiku

Ako klubizmus liečiť

V prvom rade netreba do klubu vstupovať. Ak už v klube predsa len ste, pokúste sa zistiť, či je váš klub postihnutý klubizmom. Ak áno, skúste skontrolovať, či vy osobne trpíte niektorými z príznakov klubizmu. Ak nie, urýchlene z klubu vystúpte. Je dôležité, aby ste svojim členstvom v klube nelegitimizovali výučbu nesprávnej metodiky alebo bagatelizovnie rizík! Ak niektorým príznakom trpíte, pokúste sa ho vyliečiť. Boj s klubizmom môžete začať v dvoch rovinách – osobnej a klubovej. Ak neleziete, začnite pravidelne liezť. Ak leziete v horách na svojej hranici, vráťte sa na cvičné skalky. Ak sú vaše metodické znalosti založené na kurze, pravdepodobne obsahujú aj zastaralé informácie, dezinformácie, prípadne hlúposti. Konfrontujte ich s najnovšími poznatkami. Venujte sa samostatnému štúdiu metodiky, učte sa identifikovať riziká, predchádzať a minimalizovať ich dôsledky. Učte sa samostatne rozhodovať. Uvedomte si a prijmite skutočnosť, že pri lezení existujú riziká, ktorým sa nedá zabrániť a že pri lezení sa možete vy alebo vaši blízki zraniť alebo zomrieť.

V klubovej rovine sa postupne pokúste z klubu odísť. Okamžité vystúpenie z klubu neodporúčam, môže totiž spôsobiť bolestivé prerušenie sociálnych väzieb. Oveľa lepšie je odchádzať z klubu postupne. Vhodným začiatkom je prestať platiť členské. Postupne môžete vynechávať, neskôr úplne zrušiť, pravidelné schôdze v krčmách. Okrem toho, že oslabíte klubizmus tiež spravíte niečo pre svoje zdravie. Opatrne sa začnite vyhýbať plánovaným klubovým akciám. Začnite vyhľadávať spoločnosť ľudí s vášňou pre lezenie. S týmito ľuďmi trénujte a choďte na spoločné akcie.

Ak nie ste schopný s niektorým príznakom klubizmu bojovať, radšej prestaňte liezť.

Záver

Poznatky o klubizme som získal počas niekoľkých rokov pri svojich pozorovaniach klubistov zo Slovenska, Čiech a Rakúska. Tento článok som napísal v dobrej viere, že pomôže predísť horolezeckým nehodám. O tom, že si klubizmus zaslúži pozornosť svedčia napríklad tieto nehody:

22.05.2011: http://www.lzs.sk/?mod=public &go=clanky&i=1347&page=

23.4.2011: http://www.lzs.sk/?mod=public &go=clanky&i=1317&page=

06.11.2010: http:// tvnoviny.sk/spravy/regiony/horolezec-vypadol-z-cvicnej-skaly-pri-pajstune.html

13. 7. 2010: http://www.lzs.sk/?mod=public& amp; amp; amp; amp; amp;go=clanky&i=986&page=

Sú to samozrejme iba nehody, ktoré si získali mediálnu pozornosť. Za posledné dva roky sa nehôd, ktoré je možné pričítať na vrub klubizmu, stalo omnoho viac.

Maroš Ivančo