Deň posledný.
Vôbec, ale vôbec sa mi nechce ís? preč. Dnes si chcem uži? všetko to najkrajsie čo sa dá. Ten bus do Palmy by som však mal stihnú?... Raňajky na pláži, šnorchlovanie, slack-line. Idem si len tak bosý v plavkách poliez?. Ved nech si ešte aspoň raz poletím. Something is different... Neuverite?né podmienky. Ráno a suché chyty? To tu už dlho nebolo. Fičí vietor, dvíhajú sa vlny... 

Na pláži začal Mat kopa? jamu okolo vyvracajúceho sa pahý?u na ktorom je upevnený slack-line. Pomáham mu. Vyberáme kmeň von, prehlbujeme jamu, ktorá je nakoniec hlboká po plecia. Natáčame kmeň tak, aby sa dalo skáka? medzi slack-line, ktoré budú natiahnuté v rôznych výškach do trojuholníka. Kamene, piesok, voda... Ta nech to drží ďalších pár rokov. Pláž sa postupne plní prichádzajúcimi turistami, nechápavo pozerajúcich na dvoch bláznov striedavo zasypávajúcich hlbokú jamukamením a pieskom, a nosiacich vodu z mora polievajúc suchý kmeň. Do obeda je veldielo dokončené, a kmeň nanovo osadený. Idem si opä? zaliez? a schladit sa do mora.

Plávam okolo Strangers. To je tá cesta ktorú som chcel ešte stihnú? aspoň vyskúša?, no nevydalo. Strangers sú v perfektnom stave. Idem naspä? na pláž. Nick akurát odchádza do mesta. Veru, šlapa? sa mi tých 8 km na pražiacom slvku nechce. Ale nechce sa mi ani preč... Zdvihli sa vlny, dá sa ešte surfova?, liez?... Chalanisko z Utahu, mi hovorí: "It´s your last day! Just enjoy the last few hours. I´ll drive you to Poto Christo, whenever you want to..." Viac mi nebolo treba. Strhávam zo seba bermudy, tričko, chystám sa vyhúpnu? na slac-line. A vtedy to na mna prišlo. Tak sa mi zazdalo, že On mi povedal: teraz máš Tú poslednú možnos?, tak choď vyliez? „Strangers Left". Beriem, lezky, mádžo. Nič viac mi netreba, šak to idem vyliez?! Srdce mi búši, ponáh?am sa k nástupu a schádzam dolu do jaskyne. Sedím pod nástupom. Vietor fičí klenbou. Vlny sa trieštia o rastlinami obrastené kamene. Sasanky sú zalezené. Sedím. Tep sa pomaly uk?udnuje. Vychutnávam si ten pocit uvolnenia tela aj mysle. Mádžujem, pozerám do dialky na azúrové more... Naliezam. Chyty sú suché, držia. Som v madle, dalej to poznám iba z Patxiho opisu: krásna cesta, spoďáky a treba aj zapuči?. Takže teraz do ?ava. Bočák ?avačkou, pätička, horší spoďáčik na kríž pravačkou. Náčah do lepšieho spoďáku na ?avačku. Upravi? nohy v strope, našponova? telo, skok do neznáma... Netriafam dobre. Držím. Poskakujem. Lišta, zalamujem a držím. Prichytávam dierku. Dva prsty mi tam zase raz tesne nevojdú, takže jenoprstovka. Pomaly mi nateká. Nohy vylietajú do luftu, zaberiem, nakopávam na stupy. Z lišty poskok do poličky... príde už nejaké madlo?.. Krížim. Jupííí.. Pozerám pod seba do vĺn. Vybehnem hore záverečným bruškom. V ostrom slnku sa mi slzy lesknú v očiach. Možno po 10. rokoch opä? zažívam pocit detskej radosti po vylezenej ceste a kričím do vetra... a spievam si: „Stand on a clif and look down there, Dont´t be scared, You´re alive...“ Trasú sa mi kolená. Sadám si na hrane útesu a vychutnávam poslednú hodinu v Cala Varques.

Cestou na pláž, si len tak pre rados? vybehnem jednu peknú cestičku v jaskyni ved?a. Chalani sú na slack-line. Hey guys I did it! Pozerajú na mňa s otázkou: Did what? Hovrím reku: The Strangers left (8a)... Hey man, great job! Bežím do mora, pár krát sa sa zveziem po vlnách. Plávam do ďalšej jaskyne, kde si priamo z vody vyliezam ?ahkú cestu, aby som si posledný krát skočil z útesu. Fúha, ten dopad bez leziek predsa len nie je tak mäkký...